História IOGKF

International Okinawan Goju-Ryu Karate-Do Federation (IOGKF) bola založená v júli roku 1979 v anglickom meste Poole počas prvého medzinárodného Gasshuku, Organizáciu založil Higaonna Morio Sensei za podpory Kena Miyagiho (4.syna Miyagi Chojuna Senseia, zakladateľa Goju-Ryu), hlavných Senseiov z Okinawy (väčšina z nich bola žiakmi Miyago Chojuna Senseia) a starších žiakov Higaonna Morio Senseia

Vyhláseným cielom IOGKF bolo uchovávanie a ochrana učenia a filozofie Miyagi Chojuna Sensei a šírenie jeho učenia po celom svete. Tento pôvodný cieľ pretrváva až dodnes. Každoročne sa pod vedením Higaonna Morio Senseia a jeho starších žiakov konajú po celom svete semináre a sústredenia (Gasshuku). Vďaka obetavosti a odhodlanosti Higaonna Morio Senseia a ostatných hlavných členom má dnes IOGKF viac ako 50 000 pridružených členov v takmer 50 krajinách celého sveta

IOGKF je jedna z mála organizácií Karate, ktorá je uznaná japonskou vládou ako spostredkovateľ tradičného bojového umenia. IOGKF je tiež poctené členstvom v “Nihon Kobudo Kyokai” (Spoločnosť tradičných japonských bojových umení).

Technickým riaditeľom IOGKF je Nakamura Tetsuji Sensei, ktorý je zároveň šéfinštruktorm Kanady. Administratívne centrum je v Ontáriu, Kanade, kde Nakamura Sensei v súčastnosti žije so svojou rodinou.

Technické ústredie (Honbu Dojo) však ostalo na Okinawe. V súčasnej dobe v ňom učí Higaonna Sensei osobne. Samozrejme, ak sa práve nenachádza v niektorom z kútom sveta, kde prezentuje Goju-Ryu Karate-Do.

 

Karate

Čo robí Karate na tréningu Kobudo?!?

Karate i Kobudo sa vyvíjalo ruku v ruke. Pochádzajú z tej istej krajiny, z toho istého prostredia, preto aj dejiny sú veľmi podobné. Nenechajte sa zmiasť podobnosťou textu s odkazom Kobudo, nájdete tu veľa iných, nových a rovnako zaujímavých informácií. O rozvoj oboch umení sa veľkou mierou pričinili zákazy nosenia zbraní, keď ľudia v sebeobrane siahali po prvom náčiní, ktoré bolo poruke. Ak nebolo po ruke nič, boli po ruke aspoň ruky…

Kde bolo, tam bolo…

Na vznik Karate existujú štyri teórie, ktoré vysvetľujú vznik a pôvod tohoto unikátneho bojového umenia. vysvetľujúce vznik Karate-do. Prvá tvrdí, že okinawské bojové umenia založili sedliaci. Druhá tvrdí, že okinawské bojové umenia boli predovšetkým pod vplyvom čínskych umení, ktoré učilo takzvaných “Tridsaťšesť rodín” čínskych imigrantov, ktorí sa v štrnástom storočí usadili v dedine Kume (tiež známej aj ako Kuninda). Tretia teória sa týka zákazu nosenia zbraní z roku 1507 ktorý zaviedol kráľ Sho Shin, čo viedlo ku zvýšenej potrebe bohatých vlastníkov pôdy po efektívnom prostriedku na obranu seba a svojho majetku. Štvrtá teória tvrdí, že umenie vzniklo v prvom rade pre domácu ochranku a mestskú políciu, ktorým po invázií klanu Satsuma na Okinawu roku 1609 nebolo dovolené nosiť zbrane. Je ťažké určiť, ktorá je pravdivá. Je dokonca možné, že pravdivé sú všetky a bojové umenie, dnes známe ako Karate, vzniklo kombináciou týchto fatkorov. Napriek tomu Vám podáme históriu Karate najlepšie ako vieme a ako sa ku nám podostávala z rôznych renomovaných i menej reno- movaných zdrojov.

História Karate

Karate vzniklo na ostrove Okinawa, ktorý leží asi 1000 km od brehov Číny. Už v dávnych časoch to bola križovatka pirátov z Japonska, Číny, Kóree, Thajska, Javy, Sumatry a arabských krajín. A okrom toho všetkého bol tento ostrov zmietaný vlastnými vnútornými bojmi súperiacich klanov a kráľovstiev. Prvé kontakty s cisárstvom stredu, Čínou, siahajú do obdobia vlády dynastie Sui (580-618). Boli však neúspešné, pretože číňania nerozumeli okinawskému dialektu Hogan. Dlhú dobu medzi krajinami neexistoval žiaden významnejší kontakt. V roku 1392, asi štyri roky po porážke mocných síl dynastie Ming (1368 – 1644) mongolmi, poslal cisár Hong Wu svojho zvláštneho zástupcu Yang Zaia do Chuzanu, najsilnejšieho z troch kráľovstiev, aby dohodol spojenectvo. Cisársky vyslanec priplával do Maki-minato (prístav Maki) počas vlády kráľa Sattoa (1350 – 95). Načrtol čínske zjednotenie a vešmocnosť Nebeského cisárstva. Zástupca Mingov radil, aby sa Chuzan stal čísnkou kolóniou a navrhol plány spojenectva s číňanmi. Kráľ Satto súhlasil a odvtedy sa zavládli medzi Činou a Okinawou priateľské vzťahy. Čína neskôr pomohla kráľovi Sho Hashimu v roku 1429 zjednotiť tri súperiace kráľovstvá. Ale to nebol jediný vplyv Číny. Pravidelne posielala na Okinawu svojich vyslancov, ktorí okinawcov učili svoje remeslá a umenia. V sprievode vyslancov, ktorý mal obvykle viac ako 500 členov, boli aj osobný strážcovia, stratégovia a majstri čínskych bojových umení. Tí učili miestnych osobných strážcov a stráže na hrade umeniu boja so zbraňou i holými rukami.

V tej dobe z bezpečtnostných dôvod po občianskej vojne medzi rodmi Taira a Minamoto prichádzajú na ostrov tiež obyvatelia z Japonska. Na Okinawe a okolitých ostrovoch súostrovia Ryu Kyu nachádajú miesto šľachtici so svojou osobnou strážou ako aj utečenci z Japonských ostrovov pred hnevom mocnejších pánov, lordov a vojvodcov. Aj oni prinášajú na ostrov prvky svojich bojových umení a obohacujú nimi miestne techniky. Od siedmeho do pätnásteho storočia boli Uchinanchu (okinawci tak nazývali sami seba), pod vojenskou nadvládou miestnych okinawských vojenských náčelníkov (aji, alebo anji), ktorí ich aktívne zapájali do miestnych nezhôd. Preto prikladali vojenským znalostiam veľkú cenu. Japonský aristokrati boli uctievaný pre svoju ťažko ozbrojenú obrannú posádku a rozhodne využívali služby miestnych vojakov. Následkom toho bola Uchinanchuom predstavená štandardná japonská bojová metóda obdobia Heian (794 – 1185). Obsahovala zápas, lukostreľbu, boj s halapartňou, oštepom a mečom. V roku 1604 dobíja súostrovie Ryu Kyu klan Satsuma. Hľadá si nové prístavy a kolónie. Svojimi ťažko obrnenými samurajmi ozbrojenými mečmi a mušketami a s výborným vojenským výcvikom pomerne ľahko porážajú stráže hradu Shuri a miestnu armádu, ktorí sa bránia iba slamennými rohožami a oštepmi zo zaostrených bambusových palíc. Princ Satsuma, hlava klanu, vydáva nariadenie o zákaze nosenia zbraní.

Okolo roku 1630 sa objevujú techniky holou rukou. Je to kombinácia miestneho ultra tvrdého systému nazývaného te (ruka), alebo to-de s čínským čchuan-fa (kung-fu). Samuraji klanu Satsuma začínajú cítiť pred týmto umením te (to-de, tou-di) veľký rešpekt. Bojovníci holými rukami totiž pochopili svoju nevýhodu voči obrneným samurajom ozbrojeným dvoma mečmi. Zistili, že musia byť rýchly, tvrdý a preto sa začal raziť princíp “jeden úder – jeden život”. Majstri te napadali hlavne osamelých samurajov. Tých potom nachádzali v kríkoch bez zbrane, s rozdrvenými vnútornými orgánmi a s dierou v lakovanom bambusovom brnení. Samuraji sa začali veľmi báť a preto začali s drastickými represívnymi opatreniami. Vedeli, že nevyhnutnou tréningovou pomôckou pre dosiahnutie tvrdého úderu je úderová doska nazývaná makiwara a poznali jej účinky na hánky na rukách. Nechávali si nastúpiť všetkých mužov z dediny a kto mal otlčené hánky, bol okamžite a bez pardónu o hlavu skrátený najbližším samurajom. Karate (v tom čase nazývane te, tode, alebo aj toudi) sa rozvíja hlavne v troch mestách: Shuri, hlavné mesto ostrova Okinawa, Naha, najvýznamnejšie prístavné mesto Okinawy a Tomari. Na základe toho sa aj toto bojové umenia delilo na Shuri-te (Ruka z mesta Shuri), Naha-te (Ruka z mesta Naha) a Tomari-te (Ruka z mesta Tomari) Po roku 1868, v období Reštaurácie Meidži v Japonsku, všetko, čo sa hoci vzdialene podobá bojovému umeniu, je v celom cisárstve opäť zakázané. Je to “bakumacu”, koniec vojenskej vlády, ktorú v roku 1603 nastolil šógun Tokugawa Yejasu. Od roku 1879 sa Okinawa oficiálne stáva japonskou prefektúrou. Žije tu 350 000 obyvateľov z toho 23 000 v meste Naha. Vládne japonský poriadok a staré bojové umenia už takmer vymizli. Iba pár starých Majstrov starostlivo stráži ohrozené dedičstvo. Až v roku 1903 sa uskutočňuje prvá verejná ukážka bojových umení na Okinawe. Do tej doby to bolo umenie, ktoré sa žiarlivo chránilo pred zvedavými očami cudzincov. Nasledujúci rok vláda v Tokiu povoľuje výuku týchto umení (hlavne Karate) na školách. Na tejto udalosti sa podieľali veľkí majstri ako napr. Anko Itosu a Kanryo Higaonna.

Kanryo Higaonna

Kanryo Higaonna patrí medzi skvosty a géniov Karate. Z túžby po pomste sa išiel učiť bojové umenie priamo do Číny. Vyrastal v prístavnom meste Naha a jeho otec mal kontakty na mnohých čínskych obchodníkov. Tí rozprávali o bájnom kláštore Šaolin a podnecovali tak Kanryovu predstavivosť. A tak, keď sa Kanryo rozhodol pomstiť svojho otca, kam inam by mal ísť ako do Číny? Po rôznych ťažkostiach sa do Číny dostal. Býval a žil v meste Fuzhou (Fužou), provincia Fujian (Fukien). Tam stretol svojho učiteľa Ryu Ryu Ka. Spolu s ním trénoval a žil viac ako desať rokov. Naučil sa od neho bojovať holými rukami, cvičenie so zbraňami, liečenie bylinkami a mnoho ďalších dôležitých veci a náuk.

Ryu Ryu Ko bol neobyčajne silný muž a svojou silou bol aj známy. Raz prišiel do jeho dielne, kde vyrábal výrobky z bambusu, mladý muž. Bez slova uchopil kus bambusu a jediným silným stiskom ho rozdrvil. Mladý Kanryo ešte nebol svedkom takého činu a bol ohromený. Prestal pracovať a pozrel sa na Ryu Ryu Ka. Ten však nepovedal ani slovo. Mlčky zobral kus bambusu, pevne uchopil konce kmeňa do obidvoch rúk a roztrhol ho na polovicu. Kanryo sa neveriacky pozeral na učiteľa. Vedel, že je takmer nemožné zlomiť štruktúru bambusu týmto spôsobom. Mladý vyzývateľ týmto poznal, že bol porazený a v tichosti odišiel. Kanryo Higaonna nechcel po svojom návrate na Okinawu roku 1881 učiť bojové umenia. Bol však donútený svojou povesťou a neodbytními žakmi. Jeho najnadanejším žiakom, ktorému Kanryo Sensei odovzdal celé gokui (esenciu Karate) bol Chojun Miyagi. Kanryo Sensei svoje bojové umenie nazýval jednoducho Te, aledo aj Toudi. Chojun Miyagi a jeho nasledovníci Chojun Miyagi bol výnimočný muž. Usilovne a tvrdo cvičil a praktikoval a absorboval celé bojové umenie. Premýšľal nad ním a pracoval aj na vlastnom výskume. Zmenil kata Rokkishu na kata Tensho, ako ju poznáme dnes. Taktiež vytvoril kata Gekisai Dai Ichi a Gekisai Dai Ni. Všetok jeho výskum a duchovné poznatky a poznámky ku kata boli však počas vojny stratené. Takisto jeho najnadanejší žiak, Jin´an Shinzato, umrel počas vojny. Nástupcom Chojuna Miyagiho sa stal An´ichi Miyagi (podobnosť mien je čisto náhodná, nejde o príbuzných) a jeho hlavným žiakom je súčasný uznávaný majster Morio Higaonna (takisto je podobnosť mien s Kanryo Higaonnom náhodná, nejde o príbuzných).

Nová éra Karate

Po odstránení Tokugawského šogunátu v roku 1868 pomohla reštaurácia Meiji preniesť Japonsko od feudalizmu ku “demokracii”. Centralizovala sa cisárska vláda a definitívne sa zjedniotili rozhádané kniežactvá. Z toho dôvodu triedny systém a samurajský zvyk nosenia mečov, pravidelný plat a účesy sa stali historickými kuriozitami. Nastal veľký rozmach mnohých nových sociálnych zábav a kultúrnych osviežení. Aby zachánili staré tradície, stali sa bugei (bojové umenia) nápomocnou silou v tvarovaní modernej japonskej histórie. Japonské moderné budo (bojové umenia) bolo niečím viac ako len kultúrnou rekreáciou. Bolo postavené na starých zvyklostiach, neochvejných ideológiách a na hlbokých duchovných presvedčeniach. Moderné budo bolo postavené na športe a na rekreácií, ale chovalo hlboký rešpekt k poctivosti, morálnym hodnotám a princípom uctievaných vo feudálnom bushido (cesta bojovníka), ktoré uctievalo ochotu k boju, ku smrti a dokonca v prípade potreby ochotu zabiť, dokonca aj samého seba. S podporou ministra školstva moderné budo v japonskom pred- vojnovom školskom systéme prekvitalo. Ruku v ruke s agresívnou vojenskou kampaňou bolo moderné budo prikrášľované ako cesta, skrz ktorú “môže obyčajný muž získať neobyčajnú statočnosť a odvahu”. Japonské príslovie deru kugi wa utareru (vyčnievajúci klinec bude zatlčený) vystihuje spôsob, akým sa japonská spoločnosť stavia k odlišným veciam či ľuďom. To, čo je “iné” sa chtiac-nechtiac prispôsobí, inak v japonskej spoločnosti prekáža. Ani karate nebolo schopné uniknúť všemocným kultúrnym silám Japonska. V protiklade s Kendom a Judom hnutie karate-jutsu nemalo žiadne formálne trénigové rovnošaty a nemalo súťažnú formu. Jeho učiteľský výukový plán sa líšil od učiteľa k učiteľovi a neexistovala organizovaná úroveň na precízne ohodnotenie rozličných tried výkonností a schopností. Keď to porovnáme s Kendom a Judom, Ryukyu kempo karate-jutsu ostalo podľa japonských merítok pokornou disciplínou, nekultivovanou a bez primeranej organizácie, alebo “jednoty”. Skrátka, nebolo japonské. A tak bolo Ryukyu kempo karate-jutsu počas ranného a nepokojného obdobia prechodu, kedy bolo v 1920-tych a 1930-tych rokoch predstavené na japonskej pevnine, predmetom kritiky súperov a xenofobickej opozície. V Japonsku toho času vládli nemenej náročné mocné sily nacionalizmu, spojené s antičínskym cítením. Tie poháňali hnutie karate-jutsu aby znovu premyslelo vhodnejši znak, ktorý by reprezentoval skôr ich disciplínu a nesymbolizoval Čínu. Pôvodné znaky pre karate znamenali “Čínsku ruku” Začiatočný znak, ktorý sa mohol vyslovovať ako “tou”, alebo aj “kara” pochádza z čínskej dynastie Tang (618 – 907) a neskôr reprezentoval samotnú Čínu. Druhý znak znamenal “ruku” a mohol sa vyslovovať ako “te”, ale aj ako “di”. Nanashiro Chomo ako prvý vo svojej knihe Karate Kumite z roku 1905 použil znak “prázdny” namiesto znaku “Čína”. Tento nový znak charakterizuje toto sebaobranné umenie, ktoré na odrazenie protivníka používa iba “prázdne” ruky človeka. Nový znak pre kara znamenal “prázdny”, ale môže byť vyslovovaný aj ako ku (prázdnota), alebo ako sora (nebo). Kara nereprezentuje iba fyzično, ale zah??a aj metafyzično; hlbšiu úroveň dávneho oslobodenia a vnútorný svet (vnútorná prázdnota).

Čo je to vlastne “DO”?

Prípona “-do”, ktorá sa objavuje aj v Kendo, Judo a celkovo v budo, znamená “cestu”, “púť”, alebo “dráhu”. Rovnaký znak sa v mandarínčine vyslovuje ako “dao” a najčastejšie sa používa vo filozofií Taoizmu. Vo filozofickom kontexte, ktoré sebaobranné štýly zaviedli, sa do stalo životnou “cestou”, “púťou”, ktorou človek putuje pri sledovaní svojho cieľa – dokonalosti v Karate. Znak “jutsu” v karate-jutsu znamená “umenie”, alebo “vedu”. Zatiaľ čo nový termín “Karate-do”, používajúci dva nové znaky (kara a do), nebol na Okinawe až do roku 1936 oficiálne uznaný, Dai Nippon Butokukai ho potvrdilo v decembri 1933, čo signalizovalo uznanie Karate-do za moderné japonské budo.

 

Majstri našej línie

Higashionna Kanryo

 

Kanryo Higaonna no Higashionna bol výnimočným mužom a bojovníkom.Narodil sa v roku 1853 v rodine nižšej šľachty. Mal veľkú túžbu a nadanie študovať čínske bojové umenia.

S tréningom Karate začal vo veku 17 rokov pod vedením Aragaki Yosho Senseia. Aragaki Sensei patril k vyššej šľachte a tak bolo veľmi neobvyklé, že prijal žiaka z nižšej šľachty. Prečo sa tak stalo ostáva dnes len predmetom špekulácií,

Neskor sa majstrom Higaonna Kanrya stal Kojo Taitei. Ten bol po celej Okinawe známy vďaka svojim silným pästiam. Hovorí sa, že dokázal zabiť kravu dvoma údermi päsťou.

Neskôr Higaonna Kanryo Sensei cestoval do Číny, do Fuzhou, kde hlbšie študoval techniky Karate. V Číne stretol svojho učiteľa, Ryuryu Ko Senseia, pod ktorého vedením strávil 16 rokov. Ryuryuko bol potomok šľachty, ktorý sa ale skrýval pred prenasledovateľmi. Vyrábal predmety z bambusu, ktorý leštil.

Z tohto obdobia pochádza príhoda, kedy do dieľne Ryuryu Ko Senseia prišiel muž, bez slova zobral kus bambusu a rozdrvil ho v jednej ruke. Ryuryu Ko Sensei pochopil výzvu, vzal druhý kus bambusu, uchopil ho na obodvoch koncoch a jediním pohybom ho roztrhol. Neznámy muž pochopil svoju prehru, mlčky sa uklonil a odišiel.

Po svojom návrate na Okinawu Higaonna Kanryo Sensei učil len úzko vybraný počet žiakov svoje umenie Naha Te (Ruka z mesta Naha). Jeho najtalentovanejším žiakom a zároveň zakladateľom Goju Ryu Karate Do bol Miyagi Chojun Sensei.

Miyagi Chojun

Narodil sa v roku 1888 v Higashi Machi Naha Shi ako syn obchodníka. Vo veku 14 rokov začal cvičiť pod Higaonna Kanryo Senseiom a trenévola s ním až do jeho smrti. V roku 1917 zomrel Higaonna Sensei a Miyagi Sensei po prvý raz cestoval do Číny po stopách svojho majstra študovať korene Naha Te. V tej dobe však v krajine prebiehali revolučné boje a tak sa Miyagi Sensei vrátil sklamaný.

Miyagi Sensei tvrdo trénoval a pracoval na rozširovaní Karate. Založil Výskumný klub Karate, robil ukážky Karate po celej Okinawe. Vďaka svojej popularite mu bolo umožnené robiť ukážky aj pre vtedajšieho princa (neskôr cisára) Hirohita, ktorý sa na Okinawe zastavil pri svojej okružnej ceste. Miyagi Sensei takisto predvadzal svoje umenie pre zakladateľom Judo, Kano Jigoro Senseiom. Aj vďaka nemu mohol robiť ukážky Karate aj v Japonsku.

Počas jednej ukážky, ktorej sa nemohol Miyagi Sensei pre chorobu zúčastniť, sa jeho najpokročilejšieho študenta Shinzato Jin´ana (1901 – 1945) pýtali na názov jeho štýlu. Po návrate k svojmu Senseiovi Shinzato predostrel otázku názvu štýlu. A tak dostal štýl meno podľa jednej z pravidiel čínskeho Kenpo z knihy Bubishi.

  1. Myseľ je v jednote nebom a zemou.
  2. Rytmus obehu v tele je podobný cyklu slnka a mesiaca.
  3. Spôsob nadychovania a vydychovania je tvrdosťou a mäkkosťou.
  4. Jedna v súlade s časoum a jeho zmenou.
  5. Technika sa objaví v neprítomnosti vedomej myšlienky.
  6. Nohy musia postupovať a ustupovať, oddeľovať sa a stretávať sa.
  7. Očiam neunikne ani najmenšia zmena.
  8. Uši pozorne načúvajú všetkými smermi.

Miyagi An’ichi Saiko Shihan (10. Dan)

Narodil sa 9. februára 1931 v Nahe, na Okinawe. An´ichi Miyahi Shihan je jeden z posledných doteraz žijúcich priamych študentov Miyagi Chojuna Bushi (mimochodom Miyagi An´ichi nie je príbuzný s Miyagi Chojunom).

S tréningom Karate začal Miyagi An´ichi vo februári 1948, keď mal 16 rokov. Spolu s troma kamarátmi prišiel na tréning k Miyagi Chojunovi. Trénink kládol veľký dôraz na Junbi Undo (úvodné zahrievacie cvičenia) a následne na Hoju Undo (prípravné cvičenia) a Ude Tanren (tréning otužovania úderových). Po roku sa začiatočníci naučili Sanchin Kata a ku nemu patriace Shime (test sústredenia a kondície).

Obyčajne Miyagi Chojun začal u každého študenta (ako aj u Jin´ana Shinzata) učením Sanchin Kata plus jednu, prípadne dve dve kata. Pri Miyagi An´ichim však tento prístup zmenil. Cítil totiž, že sa blíži jeho koniec a chcel odovzdať tajomstvo Goju Ryu Karate-Do ďalšiemu následovníkovi. Od roku 1949 do roku 1951 trénoval Miyagi An´ichi intenzívne ako jediný študent pod Mixagi Chojunom. Naučil sa všetky Kata systému Goju Ryu a príslušné Bunkai. Až do roku 1953, do smrti Miyago Chojuna, ostal Miyago An´ichi jeho osobným študentom.

V sučasnosti je technickým poradcom IOGKF a majstrom a učiteľom Higaonna Morio Shuseki Shihana.

Higaonna Morio Shuseki Shihan (10. Dan)

Higaonna Morio sa narodil 25. decembra 1938 v meste Naha na Okinawe. Svoj tréning Karate začal vo veku 14 rokov pod svojím otcom, učiteľom Shorin-Ryu. Keď mal 16 rokov, stretol sa s Goju Ryu Karate-Do a začal na doporučenie Koshin Iha Shihana trénovať pod Miyagi An´ichi Shihanom. Počas svojho štúdia na univerzite Takashoku v Tokiu, v Japonsku, založil Yoyogi Dojo. V roku 1979 spolu so staršími Senseimi, založil v meste Poole v Anlgicku organizáciu IOGKF. Krátko pobudol v USA, odkiaľ sa vrátil späť do svojej domoviny. Na Okinawe je Honbu Dojo a technické ústredie IOGKF. Odtiaľ Higaonna Sensei chodí viesť semináre a sústredenia po celom svete a tak rozširuje Goju Ryu Karate-Do, učenie a filozofiu Miyagi Chojuna Bushiho.

Okrem fyzického tréningu sa venuje aj výskumnej činnosti zorganizoval a uskotočnil niekoľko vedeckých ciest do Číny a iných krajín, napísal štyri knihy o Karate a knihu príbehov Okinawského Karate. K tomu natočil niekoľkot réningových videokaziet.

V súčasnej dobe Higaonna Sensei učí hlavne v Dojo na Okinawe

Laubscher Bakkies Shihan (9. Dan)

Bakkies Sensei sa narodil 30. novembra 1948 v meste Bethlehem, v Južnej Afrike. Svoju dráhu v Karate začal v roku 1964, keď začal cvičiť KyokushinKai. V roku 1965 prešiel na Shotokan (JKA) a vo veku 16 rokov mu bol udelený stupeň Shodan. V roku 1966 začal trénovať GoJu Ryu a v roku 1972 po prvý krát trénoval pod vedením Higaonnu Senseia počas jeho 3 mesačnej návštevy v Južnej Afrike. V 1973 Bakkies Sensei trénoval 6 mesiacov s Higaonna Senseiom v slávnom Yoyogi dojo v Tokiu.

V nasledujúcich rokoch pravidelne trénoval v Japonsku a na Okinawe. Je jeden z mála “západniarov”, ktorí na Okinawe trénovali za „starých časov” a ktorí si na vlastnej koži vyskúšali intenzitu tréningov, ktoré nebolo schopných vydržať mnoho karatistov.

Napriek veľkým úspechom na poli športového Karate (člen národného tímu Južnej Afriky, 5. miesto na Svetovom šampionáte v Kumite jednotlivcov, účasť vo štvrťfinále na šampionáte v Los Angeles v roku 1975, atď.) sa od roku 1975 rozhodol venovať tradičnému Karate. V júli roku 2004 počas IOGKF World Budosai mu Higaonna Sensei udelil stupeň NanaDan (8. Dan). Ako najstarší žiak a reprezentant Higaonnu Senseia, Bakkies Sensei vedie semináre, kurzy a Gasshuku po celom svete, pôsobí ako šéfinštruktor IOGKF Južná Afrika, je technickým poradcom IOGKF a členom panelu Honbu Dojo IOGKF.

Sensei Raoul Vogel (6. Dan)

Narodil sa 1. augusta 1961 v Kapskom meste, v Južnej Afrike. Keď mal 3 roky, jeho rodičia sa presťahovali do mesta Windhoek v Namíbií, kde vyrastal.

Od malička to bol veľmi aktívny človek. Venoval sa plávaniu a tenisu, na strednej škole bol dokonca v reprezentačnom družstve. Páčili sa mu však aj filmy s Bruceom Lee a v roku 1976 začal spolu so svojím bratom Robertom cvičiť Goju Ryu Karate.

Žiaľ, dojo po roku skončilo a Sensei Raoul cvičil občas v Tenshinkan Dojo. V roku 1979 však jeho život nabral nové obrátky, ked sa do mesta Windhoek z Kapského mesta presťahoval Sensei Hennie de Vries a oživil tam Goju Ryu Karate. Po asi 4 rokoch mu bol udelený stupeň Shodan vtedajším šéfinštruktorom Južnej Afriky, Senseiom Etienne Coetzeeom. Počas nasledujúcich dvoch rokov sa spolu s bratom dostal do Namíbijského národného družstva Karate a účastnil sa na rôznych medzinárodných podujatiach. Po istej dobe sa však rozhodol so športovou kariérou skončiť a odvtedy sa naplno venuje tradičnému Karate.

V roku 1985 sa presťahoval do Južnej Afriky a začal trénovať so Senseiom Tony de Beerom. V tom čase sa stretol s Charlie Avisom, s ktorým začal spolupracovať a pomáhal mu učiť v jeho dojo v Severnej Pretórií, v Južnej Afrike. Počas nalsedujúcich rokov žil v Južnej Afrike, vrátil sa do Namíbie, 2 roky v Nemecku a potom späť v Južnej Afrike. Počas týchto rokov postúpil až na úroveň 4. Danu. Začal sa zúčasťnovať na seminároch a Gasshuku Bakkies Senseia a odvtedy ho považuje za svojho osobného učiteľa.

V roku 2001 nadobro opustil Južnú Afriku a odsťahoval sa do Nemecka a rok na to do Rakúska, kde žije dodnes. Tam v roku 2005 otvoril svoje vlastné dojo a tak sa zrodilo IOGKF Austria. Úzko spolupracuje s Kobudo Kai – IOGKF Dojo Slovakia a vedie semináre a Gasshuku v Rakúsku, na Slovensku a v ďalších krajinách. Jeho mottom je „Karate-ka is always fit, because you don´t know, when is your next fight!“

 

Kenkon

Kenkon v japončine znamená nebesá a zem. “Ken” označuje nebesá a “Kon” označuje zem. Nebesá sú zobrazené ako kruh a zem ako štorec, symbolizujúí ich rozsiahlosť. Symbol vyjadruje prirodzenú harmóniu tvrdého a mäkkého – nebies a zeme

Význam Goju je priamo spojený so znakem Kenkon, pretože takisto vyjadruje tvrdý a mäkký, kde “go” reprezentuje tvrdosť a “ju” mäkkosť.

Symbol vnútri kruhu je rodinným znakom rodiny Miyagi Chojuna Senseia.

Celé logo Kenkon je oficiálnym znakom organizácie IOGKF.