International Kobudo Federation

International Kobudo Federation (IKF) sa zaväzuje k výučbe a šíreniu systému Kobukai Budo tak, ako ho vyvinul Soke Vlado Schmidt. International Kobudo Federation chce učiť ľudí akéhokoľvek veku alebo pohlavia v duchu systému Kobukai Budo Do a učiť ich realistické techniky sebaobrany. Tréningy podporujú pozitívny rozvoj osobnosti a umožňujú zvládnuť stres a agresívne situácie každodenného života s istotou.

Kobudo

  • moderný bojový systém
  • funkčné techniky so zbraňami
  • efektívne využitie
  • ľahko sa učí

História súostrovia Ryu Kyu a Kobudo

Okinawa je ostrov ležiaci asi 1000 km od brehov Číny. Už v pradávnych časoch to bola križovatka pirátov z Japonska, Číny, Kóree, Thajska, Javy, Sumatry a arabských krajín. A okrom toho všetkého bol tento ostrov zmietanými vlastnými vnútornými bojmi súperiacich klanov a kráľovstiev. Takáto teda bola kolíska bojového umenia KOBUDO.

Prvé kontakty s Čínou siahajú do obdobia vlády dynastie Sui (580-618). Boli však neúspešné, pretože číňania nerozumeli okinawskému dialektu Hogan. Dlhú dobu medzi krajinami neexistoval žiaden významnejší kontakt. V roku 1392, asi štyri roky po porážke mocných síl dynastie Ming (1368 – 1644) mongolmi, poslal cisár Hong Wu svojho zvláštneho zástupcu Yang Zaia do Chuzanu, najsilnejšieho z troch kráľovstiev, aby dohodol spojenectvo. Cisársky vyslanec priplával do Maki-minato (prístav Maki) počas vlády kráľa Sattoa (1350 – 95). Načrtol čínske zjednotenie a vešmocnosť Nebeského cisárstva. Zástupca Mingov radil, aby sa Chuzan stal čísnkou kolóniou a navrhol plány spojenectva s číňanmi. Kráľ Satto súhlasil a odvtedy sa zavládli medzi Činou a Okinawou priateľské vzťahy. Čína neskôr pomohla kráľovi Sho Hashimu v roku 1429 zjednotiť tri súperiace kráľovstvá. Ale to nebol jediný vplyv Číny. Pravidelne posielala na Okinawu svojich vyslancov, ktorí okinawcov učili svoje remeslá a umenia. V sprievode vyslancov, ktorý mal obvykle viac ako 500 členov, boli aj osobný strážcovia, stratégovia a majstri čínskych bojových umení. Tí učili miestnych osobných strážcov a stráže na hrade umeniu boja so zbraňou i holými rukami. V tej dobe z bezpečtnostných dôvod po občianskej vojne medzi rodmi Taira a Minamoto prichádzajú na ostrov tiež obyvatelia z Japonska. Na Okinawe a okolitých ostrovoch súostrovia Ryu Kyu nachádajú miesto šľachtici so svojou osobnou strážou ako aj utečenci z Japonských ostrovov pred hnevom mocnejších pánov, lordov a vojvodcov. Aj oni prinášajú na ostorv prvky svojich bojových umení a obohacujú nimi miestne techniky. Od siedmeho do pätnásteho storočia boli Uchinanchu (okinawci tak nazývali sami seba), pod vojenskou nadvládou miestnych okinawských vojenských náčelníkov (aji, alebo anji), ktorí ich aktívne zapájali do miestnych nezhôd. Preto prikladali vojenským znalostiam veľkú cenu. Japonský aristokrati boli uctievaný pre svoju ťažko ozbrojenú obrannú posádku a rozhodne využívali služby miestnych vojakov. Následkom toho bola Uchinanchuom predstavená štandardná japonská bojová metóda obdobia Heian (794 – 1185). Obsahovala zápas, lukostreľbu, boj s halapartňou, oštepom a mečom V roku 1604 dobíja súostrovie Ryu Kyu klan Satsuma. Hľadá si nové prístavy a kolónie. Svojimi ťažko obrnenými samurajmi ozbrojenými mečmi a mušketami a s výborným vojenským výcvikom pomerne ľahko porážajú stráže hradu Shuri a miestnu armádu, ktorí sa bránia iba slamennými rohožami a oštepmi zo zaostrených bambusových palíc. Princ Satsuma, hlava klanu, vydáva nariadenie o zákaze nosenia zbraní. Išlo to až do takých extrémov, že v dedine bol jediný nôž, aj ten bol prikovaný reťazou ku studni. Ak gazdinká chcela niečo pokrájať, musela ísť k nožu. Okolo roku 1630 sa objevujú techniky holou rukou. Je to kombinácia miestneho ultra tvrdého systému nazývaného te (ruka), alebo to-de s čínským čchuan-fa (kung-fu). Zároveň sa zdokonaľuje systém improvizovaných zbraní (východisko dnešného KOBUDO) označovaný ako ti-guai. Je to společný názov pre tréning s použitím poľnohospodárskych a rybárskych nástrojov. Zdanlivo neškodné nástroje se tak v rukách expertov stávajú smrtonosnými zbraňami. Systém sa vyvíja tak, aby bol efektívny aj proti veľmi kvalitnému samurajskému meču a aby bol schopný ublížiť aj samurajovi v brnení z lakovaného bambusu. Po roku 1868, v období Reštaurácie Meidži v Japonsku, všetko, čo sa hoci vzdialene podobá bojovému umeniu, je v celom cisárstve opäť zakázané. Je to “bakumacu”, koniec vojenskej vlády, ktorú v roku 1603 nastolil šógun Tokugawa Yejasu.
Od roku 1879 se Okinawa oficiálne stáva japonskou prefektúrou. Žije tu 350 000 obyvateľov z toho 23 000 v meste Naha. Vládne japonský poriadok a staré bojové umenia už takmer vymizli. Iba pár starých Majstrov starostlivo stráži ohrozené dedičstvo. Až v roku 1903 sa uskutočňuje prvá verejná ukážka bojových umení na Okinawe. Do tej doby to bolo umenie, ktoré sa žiarlivo chránilo pred zvedavými očami cudzincov. Nasledujúci rok vláda v Tokiu povoľuje výuku týchto umení (hlavne Karate) na školách. Na tejto udalosti sa podieľali veľkí majstri ako napr. Anko Itosu a Kanryo Higaonna. Vďaka americkej okupácií ostrova 1945-1972 se o existencií KOBUDO dozvedá viac ako 100 000 príslušníkov americkej armády, ktorí si svoje poznatky odvážajú do USA. Naskôr, v roku 1970 Rjúšo Sakagami predvádza KOBUDO pri príležitosti konania Majstrovstiev sveta v Karate v Tokiu. V apríli 1972, počas druhého Majstrovstva sveta v Karate v Paríži, organizuje majster Teruo Hajaši samostatný šampionát v Kobudo. Obvykle sú majstri Karate zároveň majstrami niektorej zbrane. Väčšinou vynikajú v jednej zbrani, občas v dvoch a len málokedy v troch.

Za vedúcu silu v ochrane a zachovaní Kobudo pre budúce generácie sa považuje majster Shinken Taira (1897-1970). Stal sa majstrom v niekoľkých zbraniach, ktorým sa učil sa od mnohých učiteľov.
Tí najznámejší sú:
Kanegawa Gimu (1862 – 1921), starý otec majstra Tairu – Kama, Surujin, Tekko, Tinbe
Gichin Funakoshi (1868 – 1957) – Tonfa, Sai (Shotokan Karate)
Kamiya Jinsei (1894 – 1964) – Bo, Sai
Mabuni Kenwa (1889 – 1952) – Bo, Sai (Shito Ryu Karate)
Yabiku Moden (1882 – 1941) – Bo, Sai, Tonfa, Nunchaku, Eki (Ryukyu Kobujutsu Ken Kyu Kai)

Hlavnými žiakmi Shinkena Tairu boli:
Eisuka Akamine (1925 – 1998)
Motokatsu Inoue (1918 – 1993) – hlavný správca okresu Kanto
Ryusho Sakagami (1915 – 1993) – hlavný správca okresu Tokai
Teruo Hayashi (1924 – )

Naša škola sleduje líniu majstra Tairu, ktorej história nás privádza až k majstrovi menom Toudi Sakugawa Kanga (1762 – 1843). Dôležité je tiež spomenúť líniu rodiny Matayoshi, ktorá v zachovávaní a ochraňovaní Kobudo takisto odviedla kus práce.