KobudoKai

Ako lepšie odštartovať leto než v Modre.

Tento rok sa konal na začiatku prázdnin už 15. ročník Medzinárodného Letného Budocampu, už tradične v Modre. V teplom počasí sa stretlo cez päťdesiat odhodlaných karatisov z celého Slovenska, ale aj Čiech a Rakúska. Seminár viedol sensei Raoul Vogel  (7. Dan IOGKF, Šéfinštruktor IOGKF Rakúsko). Asistovali mu Sensei Michal Macák (4. Dan IOGKF),  Sensei Igor Vakoš (4. Dan IOGKF, 4.Dan Okinawa Kobudo) a  Sensei Ilona Szöcs (4. Dan IOGKF).

Na spoločných tréningoch sme si znova upevňovali základnú techniku, ale tiež sme sa pozreli na zúbok základom zápasov, ktoré sme si vyskúšali aj vo dvojiciach, ale tiež hodom a pákam. Základom Goju ryu je kata Sanchin a preto aj tento raz sme s ňou absolvovali tri súboje (hlava, telo, duch).

Na rozdelených tréningoch si účastníci mohli vyskúšať prácu s tonkwou v podaní Gendai Kobuda, ale tiež sa mohli zúčastniť aj tréningu tradičného okinawského kobuda. Na seminári ste tiež mohli zažiť tréning s Tanto, vyskúšať si oyo bunkai na rôzne kata, zdokonaliť sa v kopaní na geri tréningu, zopakovať si san dan gi a naučiť sa zopár nových pák. Nakoľko program bol naozaj nabitý, niekto sa z toho mohol zvaliť aj na zem. Aj sa zvalil. Všetci. Hnedé pásy a vyššie absolvovali tréning padania takže mali dosť času sa trochu pováľať na žinenkách. Znie to ľahšie než to naozaj je.

Po tvrdej práci si každý zaslúži odmenu a preto v sobotu večer sa väčšina stretla na pive a kofole. V sobotu večer bola tiež možnosť degustácie vína. Samozrejme sme nezabudli aj na mladších účastníkov, ktorým odmenou bola vynikajúca Modranská zmrzlina.

V nedeľu poobede tiež prebiehali skúšky žiackych a majstrovských stupňov. V klube máme niekoľko nových stupňov kyu ale tiež nových držiteľov čiernych pásov.  Chiara Tereková (1.Dan IOGKF), Maria Starovska (1.Dan IOGKF), Tomáš Mateáš (1.Dan IOGKF), Branislav Dobrotka (1.Dan IOGKF).

Všetkým gratulujeme a držíme palce pri ďalšom tréningu.

Termín: 5.7.2019 – 8.7.2019
Miesto: Modra

Len tri týždne po Okinava Kobudo seminári v Havličkovom Brode, prijal naše pozvanie sensei Ján Kopecký (6.Dan Okinawa Shorin-ryu Karate, 4.Dan Okinawa Kobudo) aj do Bratislavy.

S tréningami sa začalo už v piatok vo večerných hodinách, kedy sa konal tréning pre vyššie technické stupne. Na tomto tréningu si cvičenci zacvičili s Bo, nunchaku a tiež si mohli vyskúšať, aké ostré môžu byť Kamy.

V sobotu prebiehal celodenný tréning s prestávkou na spoločný obed. Doobeda si ľudia prevetrali vedomosti s Bo a Sai pri základných technikách Hojo Undo a taktiež svoje schopnosti v spolupráci s partnerom. Poobede dostali šancu sa predviesť aj nunchaku a tonkwa. Opäť sme sa držali pravidla: „Najdôležitejší je základ“

Po poobednom tréningu sa konali skúšky na žiacke stupne Okinawa Kobudo . Sme radi, že všetci úspešne zložili skúšky a gratulujeme. Len nezabudnite, vaša ďalšia príprava sa už začala.

Sensei Ján Kopecký, ďakujeme za skvele strávený víkend a, že si docestoval z Čiech, aby si nám opäť niečo nové odovzdal.

Taktiež by sme radi poďakovali nášmu senseiovi Igorovi Vakošovi (4.Dan Okinawa Goju-ryu Karate, 3.Dan Okinawa Kobudo) za zorganizovanie tohto seminára a tiež za jeho pomoc na celom seminári.

Tešíme sa na ďalšie Jarné semináre Kobudo.

Termín: 13.4.2019

Miesto: Bratislava

Ďalšie fotky nájdete galérii.

Posledný marcový víkend sa v Dome kultúry Ružinov konal festival Animeshow. Základom akcie je ázijská kultúra, ku ktorej neodmysliteľne patria aj bojové umenia. Na pódiu bojových umení bolo predstavené taichi, kung-fu, jiu jitsu, kobudo, iaido, kendo, krav maga a karate.

Na tento ročník bol prizvaný aj klub Kobudo Kai, ktorého zástupcovia predstavili tradičné okinavské Karate a Kobudo. Návštevníci festivalu si mohli prísť pozrieť ako sa tieto bojové umenia cvičia a tí odvážnejší z publika si mohli cvičenie vyskúšať priamo na pódiu. Odvážlivci z publika sa naučili základné techniky so zbraňami aj bez nich. Aby si však
uvedomili, že udierať do vzduchu nestačí, pár krát si každý udrel aj do lapy. Počas ukážok si ľudia mohli vypočuť niečo z histórie, filozofie a tréningu karate a kobudo.

Ďakujeme za možnosť ukázať ľuďom tieto krásne bojové umenia. Tešíme sa na ďalšie ročníky a veríme, že budú aspoň tak úspešné, ako bol tento.

Kde: Bratislava, Dom kultúry Ružinov
Kedy: 29.3.2019- 31.3.2019

Boli ste tento víkend v Bratislave, no neboli ste si zacvičiť s nami? Pri3li ste o veľa.

Kobudo Kai malo tú česť už 7-krát organizovať Jarné Gasshuku. Tento rok ho viedol sensei Ernie Molyneux, 8.Dan IOGKF, šéf-inštruktor EGKA, vice-šéfinštruktor IOGKF, a člen výkonného výboru IOGKF. Aby všetko prebiehalo ako má, Sensei Raoul Vogel, 7.Dan IOGKF a šefinštruktor pre Rakúsko, po celý víkend asistoval.

Sensei Ernie sa na ranných tréningoch pozrel na zúbok čiernym a hnedým pásom, s ktorými si spolu zacvičili kata Sanchin a Tensho. Na jednotlivých tréningoch sensei Ernie vymýšľal rôzne kombinácie techník na mieste (kihon), ktoré postupne dával do pohybu (kihon ido). Samozrejme na čo udierať do vzduchu na prázdno, keď tie samé techniky si môžeme vyskúšať aj s partnerom. Kombinácie sa opakovali vo dvojiciach, čím sme sa postupne prepracovali až k riadenému zápasu (yakusoku kumite) a úderom do láp a štítov.

Nakoľko cvičenie kata je jedným zo základných pilierov kvalitného karate, nemohli sme ju vynechať. Vyššie stupne si zacvičili až po kata Suparinpei. Pri nižších kata sme si rozobrali jednotlivé sekvencie a renzoku kumite.

Čo by to však bol za seminár, na ktorom by sa nekonala tradičná sayonara párty. A poznáte lepší spôsob odmeny po náročnom tréningu, ako chutný burger?

Sme veľmi radi, že na toto podujatie pricestovali ľudia z celého Slovenska, ale aj z Čiech, Rakúska a Poľska. Pre hojnú účasť mali obaja inštruktori plné ruky práce s kopou nadšených cvičencov, medzi ktorými sa nachádzali karatisti od úplných začiatočníkov až po 7.Dan

Ďakujeme sensei Ernie a sensei Raoul za úžasný víkend, na ktorý určite tak skoro nezabudneme. Ale hlavne chceme poďakovať všetkým zúčastneným. Bez vás by tieto gasshuku nemalo význam robiť.

Tešíme sa na ďalšie stretnutie.

Termín: 15.3.2019 – 17.3.2013
Miesto: Bratislava, Slovensko

Tessen je bezpochyby japonská zbraň starých samurajov. Dnes ju poznáme ako jednostopovú palicu (1 stopa = 31-36 cm) a aj táto zbraň patrí do rodiny štýlu Kukishin-Ryu. Pôvodne sa táto zbraň vyvinula z vejára samurajských bojovníkov. Vejáre samurajov poznáme v dvoch verziách: Gunsen (bojový vejár) a Tessen (železný vejár). Už v starých dobách mala táto zbraň nechvályhodnú povesť. Využívala sa na odrážanie, krytie a parírovanie súperovej zbrane a ťažké kovové okraje sa používali ako smrtonosná útočná zbraň. Niekedy sa kvôli tomu na okraje pridávali železné háčiky a zranenia boli ešte smrteľnejšie. Niekedy sa vejár vyrábal zo železných, alebo oceľových rebier, medzi ktorými bola napnutá látka. Bojové umenie s vejárom, alebo tiež Tessen Jutsu, bolo obľúbené medzi učiteľmi šermu šógunov na dvore rodu Tokugawa v Edo (dnešné Tokio) i na dvore cisára v Kyote. Pretože v prítomnosti šóguna i cisára bolo prísne zakázané nosiť meče, Tessen bol výborným riešením a odpoveďou na požiadavku osobnej sebaobrany pri dvore. Sú dochované príbehy o samurajoch, ktorý za použitia Tessenu vyhrali súboje proti meču. Vejár bol výborný prostriedok aj v prípade, že samuraja napadla osoba nižšieho postavenia a ten sa mohol brániť bez toho, aby svoj meč „zhanobil“ krvou nešľachtica a nebojovníka. Vejár slúžil i ako obrana tváre, alebo inej časti tela proti letiacim hviezdiciam Ninjov. Neskôr túto zbraň prebrali japonskí policajti (Keisatsu Kan) a rozvinuli ju do umenia menom Keisatsu Jutsu. Je založené na technikách šermu (Ken Jutsu) a techniky boja bez zbrane (Ju Jutsu). Ich úlohou bolo zneškodniť, zajať a transportovať delikventa bez zranenia. A tak bojové umenie zmenilo cieľ z usmrtenia protivníka na jeho zneškodnenie. Vejár však bol symbolom postavenia v spoločnosti a policajtov začali časom robiť dobrovoľníci na plný i čiastočný úväzok (Komono a Goyoukiki), miestni dobrovoľníci (Otokodate) i ne-samuraji. Preto sa z vejára stala obyčajná palica. Kvôli svojej nenápadnosti ju začali používať i Ninjovia a pouličný banditi. Zvykli používať dutý Tessen a do nej si ukrývali nôž, čím sa zbraň stávala nebezpečnejšou. V dnešnej dobe používajú Tessen rôzne školy Aikido, Ju Jutsu a školy Kobudo. Medzi najznámejšie patria Okazaki-ha Shin Tenshin Shin’yo Ryu, Matayoshi Ryu i naša škola palíc, Kukishin Ryu. V našom klube sa však práca s Tessenom vyučuje na pokročilejšom stupni práce s Hanbo Jutsu. Dĺžka Tessenu by mala byť medzi 31 a 33 centimetrov. Priemer by mal byť asi na hrúbku prostredníka, v klube Kobudo Kai však kvôli dlhšej životnosti používame rozmer 2,5 – 2,8 cm. Ako materiál by sa malo používať tvrdé drevo, prípadne tvrdený plast. V žiadnom prípade nie ohybné, alebo pružné drevo. Použitie tejto zbrane je jedinečné pri boji na krátku vzdialenosť. Vďaka svojej dĺžke sa využíva na páky na ruky, prsty a nohy, ako aj škrtenie a transport súpera. Je samozrejmé, že vďaka svojej nenápadnosti je skvele využiteľné pri útokoch na krátku vzdialenosť, kde môže spevniť päsť, prípadne sa ňou udiera na citlivé a vitálne body na ľudskom tele. Do dnešného dňa som sa nestretol so žiadnou formálnou zostavou, Kata, s Tessenom Už z vymenovaného môžeme vidieť, že Tessen je kvôli svojej dostupnosti zbraňou vhodnou pre bežnú sebaobranu a že v rukách skúseného bojovníka sa mení na nebezpečnú zbraň. Je vysoko variabilná a je len na škodu, že nie je tak známa ako jej ostatní dlhší súrodenci z rodín palíc.

Pripravil: Mgr. Igor Vakoš

Tetchu je najmenšou zbraňou, ktorá sa využíva v našom systéme. Jej pôvod môžeme len odhadovať, avšak podľa spôsobu používania je podľa môjho názoru jej pôvod v Japonsku. V dnešnej dobe je takmer neznáma, i keď princípy s ňou sa učia vo väčšine kurzov sebaobrany a na školeniach pre osobných strážcov a ochranku. Meria 10 – 15 cm a jej hrúbka by nemala presahovať 1,5 cm. A svojimi rozmermi asi najviac pripomína ceruzku, alebo pero. Dôvod, prečo je taká nebezpečná, je jednoduchý. U tejto zbrane asi najviac účinkuje moment prekvapenia a pokiaľ ho v rámci sebaobrany premeškáme, tak druhú šancu už nedostaneme. Aj preto je obrana s touto zbraňou maximálne efektívna a smrtonosná. Útoky sú vedené výhradne na mäkké a citlivé tkanivá a väzivá ako sú oči, spánky, krk, krčná jamka, podpazušie, medzirebrový priestor, svaly a podobne. Dá sa použiť i pri pákach na prsty, avšak to už si vyžaduje vysoký cvik a zručnosť. Kobudo sa snaží pri sebaobrane využiť nástroje denného použitia, všetko čo je okolo nás. A malé a krátke zbrane nás učia týmto princípom asi najlepšie. Učia nás použiť rovnaké princípy s kľúčmi, mobilom, ceruzkami a dávajú nám reálnu šancu obrániť sa v priamom ohrození.

Pripravil: Mgr. Igor Vakoš

Niektorí ľudia tvrdia, že Yawara (môžeme nájsť aj pod menom palica Koppo) pôvodne tvorila špecifickú Ryu (školu) systému Ju Jutsu. Tvrdí sa, že pôvodný názov umenia Ju Jutsu v Japonsku pred stovkami rokov bol práve Yawara. Staré znaky (kanji) pre Ju Jutsu sa dajú čítať aj ako Yawara. Vo filipínskych bojových umeniach sa táto zbraň nazýva pasak, alebo dulodulo. V skutočnosti táto zbraň patrí skôr do skupiny Tanto Jutsu. Čo to vlastne je Yawara? Je to krátka palica dlhá 12 až 15 cm. Slúžila na údery a tlaky na citlivé a vitálne body na ľudskom tele a dala sa používať aj na lokálne páky. Používala sa nielen samostatne ako zbraň ukrytá v ruke, ale výnimočne aj v spojení s mečom. Pre je použitie bolo nevyhnutné poznanie ľudského tela, jeho anatómie, citlivých a vitálnych bodov, úderových plôch a miest. V starom Japonsku bola extrémne obľúbená kvôli nenápadnosti a skladnosti krátkej, malej, ale pritom extrémne nebezpečnej zbrane. Poznáme niekoľko druhov a typov Yawary. Ako smrtonosná sa označovala Yawara s ostrými špicmi na obidvoch koncoch. Vtedy stačil v správnu chvíľu úder na správne miesto. Ale pri správnych vedomostiach anatómie sa dá vážne ublížiť s každým druhom Yawary. V USA sa táto nenápadná zbraň pomerne rýchlo ujala. Už z roku 1943 pochádza inštruktážna kniha pre políciu, ako používať Yawaru. Jej autorom je Frank Matsuyama a ako model slúžila policajná jednotka v Južnej Kalifornií. V roku 1968 vychádza kniha o tom, ako používať Yawaru tlakom a úderom na nervové centrá. Ďalším mužom, ktorý šíril umenie Yawari je Takayuki Kubota Sensei. Mierne modifikoval Yawaru ako zbraň a vytvoril zbraň, ktorú nazval Kubotan Ako Yawaru môžeme použiť čokoľvek počínajúc mobilom, kľúčmi, perom, ceruzkou, zatvoreným zatváracím nožíkom, vrecková baterka, proste úplne čokoľvek. Výhodou Yawary je, že sa dá schovať do vrecka a je nenápadná. Dá sa použiť aj ako nenápadný prívesok na kľúče, ktorý vyzerá úplne neškodne. Používa sa vo veľkej miere pri práci s prázdnymi rukami ako podpora techník. Pri údere spevňuje päsť, takže sa môže do určitej miery slúžiť ako legálny boxer. Pri správnom umiestnení zbrane do ruky sa dá vysunúť jeden roh ako nenápadný hrot a úder sa stane oveľa drvivejším a skazonosnejším. Dnes sa táto zbraň vyučuje v mnohých bojových umeniach. Okrem iných aj v Judo, Ju Jutsu, Aikido i Karate. Dodnes som sa nestretol s historickou formou (Kata) s Yawara.

Pripravil: Mgr.Igor Vakoš

Pôvod tejto zbrane je zahalený rúškom tajomstva. Jedná sa o spojenie kosáku na ryžu (kama) a reťaze, alebo povrazu (suruchin, kusari). Je ťažké hľadať, kde v histórií niekoho napadlo spojiť reťaz a kosák a vytvoriť tak dnes už klasickou zbraň ako na Okinawe, tak v Japonsku. Niekedy sa Kusarigama číta ako Nagegama a môžeme sa s ňou stretnúť aj po týmto názvom. Aj keď ide o spojenie dvoch roľníckych nástrojov, Kusarigama Jutsu nie je umením farmárov. Používanie Kusarigama vyžaduje zručnosť a šikovnosť, ktorá sa dá získať jedine dlhoročným cvikom a tréningom. Ďalším dôvodom je to, že Kusarigama samotná je viditeľne zbraňou a ako takú ju bolo zakázané nosiť na verejnosti obyčajnými roľníkmi. V Japonsku bol zlatý vek Kusarigama medzi 12. a 17. storočím. V tejto dobe bola táto zbraň extrémne populárna ako medzi samurajmi, tak aj medzi adeptmi Shinobi Jutsu a viaže sa k nej mnoho historiek. Jedna z nich je o učiteľovi Kusarigama zo 17. storočia menom Yamada Shinryukan. Svojou zbraňou zabil mnoho samurajov až do svojho stretnutia so šermiarom menom Araki Mataemon. Ten ho zahnal do bambusového lesa, kde Shinryukan nemohol naplno využiť svoju zbraň a Mataemon ho zabil svojím mečom. Ďalší príbeh je o najslávnejšom bojovníkovi s Kusarigama. Bol ním Shishido Baiken, ktorého porazil až legendárny Mijamoto Musashi. Zatiaľ čo stál mimo dosahu Baikenovej reťaze hodil po ňom krátky meč, ktorý mu spôsobil ľahké zranenie a zabil ho jediným sekom svojho meče. V Japonsku sa dodnes zachovalo niekoľko škôl vyučujúcich Kusarigama Jutsu. Medzi najznámejšie patria Houten Ryu, Kohga Ha Kurokawa Ryu, poddisciplína Shinto Muso Ryu a najznámejšou školou je Isshin Ryu. Odpoveď na otázku ako sa dostala Kusarigama na Okinawu by bola jen čírou špekuláciou. Avšak asi najznámejším majstrom tejto zbrane bol Ire Matrutaro (nar. 1879). Najprv sa vo veku 19 rokov začal učiť Kama Jutsu od muža menom Asato z Goeku. Narutaro chcel narukovať do armády a nechcel vyzerať ako hlupák. Neskôr rozvíjal umenie Kusarigama. V tej dobe bol každý, kto cvičil Karate a Kama označovaný ako barbar a násilník a mal problémy nájsť si ženu. Keď mal však Ire 25 rokov, predviedol na miestnej slávnosti svoje umení Karate a Kusarigama a obyvatelia dediny pochopili, že bojové umenia nie sú o násilí, ale o tvrdej práci a sebazdokonaľovaní. Ire potom pokračoval v štúdiu a v pokročilom veku naučil umenie Kusarigama svojho vnuka Tomita Nobuyukiho. Kusarigama sa líši od oblasti k oblasti v závislosti na použití. Jej veľkosť sa pohybovala od 30 cm do viac ako jeden meter. Rovnako tak sa pohybovala dĺžka čepele a dĺžka reťaze, alebo povrazu. V už zmieňovanej škole Isshin Ryu sa dokonca využívala čepeľ, ktorá bola rovná a ostrá na obidvoch stranách. Rovnako tak závažie na konci reťaze mohol byť kameň, kus kovu, alebo priamo kovová šípka. V rukách skúseného odborníka sa stáva viac ako nebezpečnou zbraňou. Kvôli jej náročnosti sa v našom klube Kobudo Kai vyučuje táto zbraň až od 1. Danu Kobudo. Pre začiatočníkov sa využíva drevená Kama a na jej koniec sa uväzuje povraz. Je to hlavne kvôli bezpečnosti ako cvičiaceho, tak partnera. Použitie tejto zbrane vyžadovalo už cvik a zručnosť. Reťaz sa musela roztočiť nad hlavou, alebo na boku a pri útoku sa hodila súperovi na nohy, alebo ruky, čím ho znehybnila a umožnila tak prikročenie bez väčšieho rizika. Ostrá Kama potom už len dokončila obranu. Niekedy sa zakončenie na reťazi použilo na útok, alebo úder na citlivú časť, čím sa odvrátila pozornosť od samotného smrteľného protiútoku. Používala sa tiež ako obrana pri dobývaní ako hák, kedy sa vrhnutá Kama zasekla, alebo tiež zahákovala do zábran, ktoré vztýčil protivník proti šípom a za pomoci povrazu na konci sa Kama pritiahla a strhla tak zábranu. Rovnakú taktiku používali aj v stredoveku európsky dobyvatelia a obrancovia. Niekedy sa môžeme stretnúť aj s použitím Kusarigama, kde sa hádže Kama a nie koniec reťaze so závažím. Hodená Kama však môže spôsobiť len ľahké zranenie a majiteľ si potom ostrú Kamu musí zdĺhavo priťahovať, preto nie som osobne naklonený tejto metóde. Výnimkou je použitie Kusarigama v škole Houten Ryu, kde sa ostrá čepeľ hádže priamo do krku, alebo na životne dôležité orgány. Je to však zasa len otázka dlhoročného výcviku a i tak je z môjho pohľadu riziko príliš veľké. Kusarigama patrí medzi kombinované zbrane a každá jej časť má svoje špecifiká a pole pôsobnosti. Kusari (povraz) sa používa na zachytávanie a znehybňovanie protivníka. Preto sú cieľom členky, kolená, zápästie, krk, alebo spánková kosť. Aj tu sa využívali techniky Hojo Jutsu (zväzovanie), ale už pod hrozbou ostrej zbrane. Využívajú sa mäkké bloky, ktoré pri dopade úderu zmäknú, povolia a absorbujú tak silu do seba. Celkovo sa však Kusari používa skôr na dlhé techniky. Veľmi účinné sú aj Kaiten (zaháňacie) techniky, ktoré sa používajú na získanie priestoru, ale aj na získanie sily a rotácie reťaze. Kama (kosák) sa používa na tvrdé techniky, rezanie, sekanie a bodanie, Táto zbraň smeruje na dôležité miesta ako sú krk, rebrá, srdce, kľúčne kosti, ruky a podobne. Je účinná na krátku vzdialenosť, na tvrdé bloky a hody súpera. Krátka čepeľ je schopná v rýchlom slede pretnúť šľachy predlaktia a okamžite útočiť na podkolenné šľachy a súpera tak dokonale ochromiť. Veľmi obľúbené sú seky do kľúčnych kostí, kde Kama preniká k pľúcam, alebo k srdcu, prípadne seky do podpazušia, kde je nechránená oblasť a kde dokáže bolestivo a nečisto zabíjať. S touto zbraňou sa v Japonsku dochovalo mnoho historických Kata. Štýl Isshin Ryu pozná dohromady 30 tréningových foriem rozdelených do troch sérií, Omote, Ura a Okuden. Známe sú kata Ishiki, Tatsumi no Maki, alebo Ukibune (série Omote a Ura), alebo Yariai Jo a Ge (séria Okuden). Známe sú aj Kata školy Tendo Ryu, ktoré sa praktikujú podobne ako Kendo Kata. Asi najrozšírenejšia predstava použitia Kusarigama v tejto dobe je v pravdepodobne Ninjutsu. Aj preto je asi najznámejším majstrom s touto zbraňou Dr. Masaaki Hatsumi, zakladateľ organizácie Bujinkan. V dnešnej dobe je známa vďaka japonským kresleným filmom Anime (seriál Inuyasha – postava Kohaku, seriál Ninja Gaiden 2 – postava Ryu Hayabusa), ale aj vďaka populárnej hre Magic: The Gathering, kde je uvádzaná ako jedna časť výzbroje.

Pripravil: Mgr. Igor Vakoš

Ďalšou zbraňou v cykle predstavovania okinawského Kobudo je Kama. Táto zbraň dokonale podtrhuje roľnícky pôvod niektorých zbraní. Nástroje denného používania sa menili na zbrane ako následok vpádu klanu Satsuma na Okinawu, ale aj vďaka kráľovskému zákazu nosenia zbraní 100 rokov pred japonskou okupáciou Okinawy. Historicky táto zbraň vznikla z kosáka na ryžu, alebo obilia. Časom sa však rozvinula do takej formy, že sa stal rovnocennou zbraňou pre obávané samurajské meče a správnou technikou sa dalo pretnúť aj pevné brnenie. Tento krátky kosák sa v rôznych formách využíval na celom svete nielen ako poľnohospodársky nástroj, ale aj ako jednoduchá zbraň, ktorá je vždy po ruke. Aj dnes sa na dedinách kosí či už dlhými kosami, alebo krátkymi kosákmi a pri prispôsobení taktiky kvalitám a výhodám zbrane sa môžeme účinne brániť. V stredoveku sa pri roľníckych povstaniach kosy a kosičky používali na presekávanie šliach koní za jazdy a jazdci tak stratili výhodu rýchlosti a výšky jazdcov. Častokrát sa čepele kôs pripevňovali na vozy a cválajúce kone sa k vozu nemohli priblížiť. Je samozrejmé, že ako poľnohospodárska zbraň musela byť Kama ľahšia, ako je dnešná zbraň (mám na mysli skutočné zbrane, nie drevené repliky). Ak si predstavíme, že s tým roľník musel pracovať celý deň, tak je jasné, že musela byť odľahčená. Naproti tomu ťažšia Kama dáva väčšiu razanciu pri útokoch, ako aj pri obrane. Na svetových exhibíciách bojových umení je zo zbraní Kama asi najpoužívanejšia (spolu s Nunchaku). Na Okinawe môžeme túto párovú zbraň nájsť v troch základných prevedeniach: Klasický kosák, kosák so šnúrkou na konci rúčky (na uviazanie okolo zápästia) a kama s chráničmi prstov – spravidla to býval boxer (Tekko) pripevnený k rúčke. Ďalšou modifikáciou bola Kusarigama – kosák s reťazou na konci ktorej bolo závažie, prípadne ostrý nôž. Rúčka kamy je dlhá asi 30 cm, čepeľ má 15 cm. Kama ako zbraň bola používaná aj v Japonsku. Majstrami v narábaní s kusarigamou boli adepti ninjujtsu. Je to komplexná zbraň, ktorá využíva obrovskú škálu techník. Cvičenie s kamou nám dáva pocit nebezpečia, pretože je to jedna z troch ostrých zbraní v RyuKyu Kobudo. Dáva nám pocit strachu a rešpektu voči odhalenej čepeli a učí nás, ako pracovať tak, aby sme nezranili samých seba. Sám som bol svedkom toho, ako si cvičenec na seminári ostro čepeľou kamy rozťal šľachy na ruke a musel byť okamžite operovaný. Osobne to považujem za chybu inštruktora, ktorý nesprávne zhodnotil schopnosti cvičencov a dovolil mu cvičiť so skutočnými zbraňami bez patričnej prípravy. V systémoch Kobudo sa používali Kamy troch veľkostí. Veľmi slávna je ilustrácia, kde čaká roľník ukrytý v lese na samuraja a v ruke drží Bo (palica) a za pásom má zastrčenú kamu, ktorej dĺžka je takmer pol metra. V našom systéme Kobudo Kwai VIP sa používa najkratšia forma Kamy. V nej je rúčka dlhá ako predlaktie cvičenca a dĺžka čepele je 20 – 30 cm. Samozrejme, zo začiatku sa u nás cvičí s drevenou kamou. Ako som už napísal, je to komplexná zbraň, ktorá využíva širokú škálu techník. Medzi najpoužívanejšie patrí: sekanie na všetky pásma tela, vrátane končatín, rezanie, bodanie špičkou zbrane, prípadne koncom rúčky, páčenie, držanie, blokovanie drevenou i kovovou časťou zbrane V systéme Kobudo Kwai VIP sa najprv začína s jednoduchými blokmi. Kama sa využíva ako párová zbraň, takže na ďalších stupňoch sa pridáva simultánna práca dvoma zbraňami, kde jedna blokuje a druhá prechádza do protiútoku. Neskôr sa ku kame pridávajú šnúrky, kusari, a kama sa upevňuje o zápästia. To nám otvára novú škálu veľmi nebezpečných rezných a zaháňacích techník. V tomto štádiu však treba mať zbraň dokonale pod kontrolou. Neskôr sa prechádza aj na ostré kamy, ktoré už vyžadujú veľkú dávku odvahy, zručnosti a odhodlania. V rámci zápasu sa prechádza od jednoduchých blokov a úderov k mäkkým technikám, hodom, imobilizáciám a v neposlednom rade aj pákam. Pri tejto zbrani je to veľmi ťažké, hlavne chápanie kovovej časti. V niektorých školách a knihách som videl drevené kamy, kde sa drevená čepeľ používala na páčenie a škrtenie so slovami, že toto je neškodná technika ak súperovi nechcem ublížiť. Problém je, že ak by to bola skutočná ostrá kama, inštruktor by skončil bez prstov a cvičenec bez hlavy, prípadne inej končatiny. Čepeľ slúžila na efektívne zachytávanie zbrane, jej blokovanie a podržanie, presekávanie šliach, hlavne v oblasti podkolenia a zozadu kolenného kĺbu, špička čepele bola schopná nájsť diery v brnení samuraj. Veľmi obľúbené boli seky do kľúčnych kostí, kde kama mohla preniknúť k pľúcam, alebo srdcu, prípadne seky do podpazušia, kde bola nechránená oblasť a kde dokázali bolestivo a nečisto zabíjať. Takisto obľúbená technika bolo zachytenie predlaktia čepeľou a preseknutie šliach. Súper nemohol tým pádom zovrieť prsty, čiže ani držať žiadnu zbraň. Na výrobu čepele sa používala menej kvalitná oceľ. Rúčka je z tvrdého dreva. Niektorí majstri Kobudo a Kobujutsu doporučujú zužovanie rúčky smerom od čepele, kvôli ľahšej zmene úchopu z Honte Mochi (prirodzený úchop) do Gyakute Mochi (obrátený úchop). Na jednom sa však zhodujú všetci. Vždy si treba skontrolovať spoj medzi čepeľou a rúčkou. Ak totiž počas cvičenia tento najviac namáhaný spoj zlyhá a čepeľ sa zlomí, stane sa nebezpečnou a nevypočítateľnou. To iste platí aj pri zbraniach Rochin (krátky oštep) a Seiryuto (mačeta), ktoré sa používajú v spojení s Tinbe (štít) S touto zbraňou exitujú historické, ale i novodobé Kata. V našom systéme sa ide cez žiacke Renshuho Kata až k majstrovským. K najznámejším Kata s kamou patria Kanagawa no Nichogama, Hamahiga no Kama, Matayoshi no Kama, Tozan no Kama a ďalšie. Ako môžeme vidieť, aj tieto Kata dostávali mená po svojich zakladateľoch a tvorcoch. Kanagawa bol napríklad starý otec Fumio Demuru. Majster, ktorý sa postaral o popularizáciu kamy, je Tadashi Yamashita, ktorý použil túto krásnu zbraň vo filme “The Octagon”. Ďalším filmom, kde sa táto zbraň objavila, je Battle Royale. Medzi majstrov v narábaní s touto zbraňou patrí aj Fumio Demura, či Toshiro Obata. Veľmi populárnou zbraňou, ktorá je priamo spojená s Kamou, je Kusarigama. Je to kama, na konci ktorej je upevnená reťaz (Suruchin). Tu bolo obľúbenou technikou pomocou reťaze, alebo povrazu súpera spútať a následne na to mu ublížiť ostrou čepeľou. Druhý spôsob bolo zachytenie zbrane kamou a reťazou súpera zaškrtiť. Tejto zbrani sa však dúfam budeme venovať podrobnejšie neskôr.

Pripravil: Mgr. Igor Vakoš

Túto zbraň môžeme nájsť pod názvom Kai, čo je japonský dialekt, alebo pod menom Eku, čo je okinawský dialekt Hogan. Môžeme sa stretnúť aj s napísaným názvom eeh-kuu. Keďže hovoríme o RyuKyu Kobudo, čiže okinawskom Kobudo, budeme používať názov okinawský názov Eku, alebo Eku-di. Bojové umenie s touto zbraňou vzniklo pôvodne v meste Šanghaj, v Číne. Na Okinawu bolo prinesené spolu s čínskymi vyslancami. Tí na ostrov priniesli okrem kultúry a umenia aj svoje bojové umenie Kung Fu. Keďže Okinawa bola ostrovom roľníkov a rybárov, umenie s veslom sa ľahko ujalo a tešilo sa veľkej obľube. Veslo s úzkym listom používali veslári na tzv. Dračích lodiach. Hodilo sa do úzkych zátok ostrova Okinawa, ako aj celého súostrovia. Dnes ho vytláča západný typ vesiel so širším listom, ale stále ho môžeme vidieť pri rôznych historických slávnostiach po celej Ázií. Istá legenda z ostrova Tsuken vysvetľuje vznik Eku Jutsu inak. V čase kráľovstva Ryukyu žil samuraj menom Chikin Uekata Masanori, ktorý bránil svoj nárok na kráľovský trón. Za to mal byť potrestaný vyhnanstovm na mori. Bol majstrom v umení Bo Jutsu a tak bojovník, ktorý sa ho snažil chytiť a potrestať, nemohol svoj rozsudok vykonať. Preto poprosil rybára menom Asato, aby sa tajne o samuraja staral. Asato sa naučil techniky Bo od Uekatu, ale čoskoro ho prekonal a sám sa stal majstrom Bo Jutsu. Asato neskôr použil techniky Bo s tým, čo mu bolo prirodzené, teda s veslom, na svoju osobnú obranu a tak vzniklo okinawský bojový systém s veslom – Eku. Eku je drevená zbraň dlhá 135 – 160 cm. Jej čepeľ, alebo list je široký od 9 cm viac a zaberá asi tretinu celkovej dlžky zbrane. Má štyri hrany: 2 ostré boky, ktorými sa sekalo (Yoko) a 2 ploché na údery (Monouchi). Čepeľ sa končí zaobleným čelom, alebo hrotom (Saki). Vyrába sa z tvrdého dreva. Jeho špecifikom je zvláštne položené ťažisko, ktoré túto zbraň robí takou náročnou na ovládanie Techniky vesla vychádzali z techník palice a oštepu. Napriek tomu si veslo vyžaduje omnoho väčšiu zručnosť, pretože pohybom zápästia musí cvičenec zasiahnuť súpera správnou časťou čepele vesla. Okrem švihových techník čepeľou, či už naplocho, alebo ostrou hranou, táto zbraň využíva aj bodanie a práca rúčkou. Používanie Eku vyžaduje dokonalé ovládanie Bo. V rukách skúseného majstra sa táto zbraň mení na nástroj, ktorým možno súpera omráčiť i zabiť. Medzi okinawčanmi bola táto zbraň veľmi obľúbená. Bojovníkovi poskytovala výhodu v boji vďaka svojej dĺžke a schopnosti premiesňovať sa. Protivníka tým držala v bezpečnej vzdialenosti. Pritom je zaujímavé, že túto zbraň môžeme nájsť v okinawských i japonských štýloch Kobudo. Úchop Eku je podobný ako pri Bo. Pravá ruka drží Eku v centre, hneď za čepeľou, pravá je na šírku ramien za ňou. Ako pri Bo aj tu platí, že zadná ruka generuje silu a predná zachováva techniku a smerovanie zbrane. Eku však môžeme na verejnosti vidieť iba zriedka, pretože duševne vyzýva mysle mladých adpetov Kobudo. Obľúbená techníka bola vhodiť súperovi piesok do očí a útok. Môžeme to vidieť v niektorých kata, ako napríkla Akahachi no Eku, kde je použitá technika kopnutia piesku do očí a následný obrátený úder rúčkou. Kata Tsuken Sunakake no Eku vhadzuje piesok do očí čepeľou vesla a útočí ostrou hranou listu. Tieto techniky sa nazývajú me-tsubushi (oslepovacie) Legendy hovoria, že zbraň Eku bola účinná dokonca aj proti samurajskému meču – Katane. Kvôli snahe zachovať ostrie čepele drevenného listu Eku sa na blokovanie používa aj rúčka. Blokuje sa presne tým istým spôsobom ako s Bo, len reťazený protiútok je oveľa zdrvujúcejší ako pri palici. Koncom rúčky sa i bodá a nasleduje široký sek čepeľovým listom. Zaujímavosťou pritom je, že aj v Európe sú dochované záznamy o používaní zaostreného a hladkého kusa dreva na stínanie hláv nižšej šľachty, alebo popravovanie vojakov. Tvrdé drevo bolo vyhladené a následne bola jedna strana zaostrená. Podobný princíp je aj pri zbrani Eku, kde sú však zaostrené obidve strany. Vďaka váhe a správnej sile je možné touto zbraňou preseknúť lebku. Dlaň sa vždy snaží tlačiť smerom do úderu, aby švihovej technike dodalo razanciu a prieraznosť. V súčasnej dobe je umenie s touto zbraňou na ústupe. Dôvodom je náročnosť tejto zbrane, ako aj jej váha apožiadavky na cvičena. Najznámejšie štýly, ktoré dodnes uchovávajú kata s touto zbraňou sú RyuKyu Kobudo, Tesshinkan a Matayoshi Ryu Medzi najznámejších majstrov tejto zbrane patrili Yabiku Modem, Matayoshi Shinpo (Matayoshi Ryu), Taira Shinken, Chitose Tsuyoshi (zakladateľ Chito-ryu Karate-do) a Tokuyama Seiken (tvorca kata Goeku no Ekudi). Zo súčasných môžeme menovať Hidetomi Tamayose Senseia, najvyššieho učiteľa štýlu Tesshinkan Kobudo, ako aj Patricka McCarthyho, ktorý svoje umenie s Eku predviedol v slávnom Dai Nihon Butoku Kai. S touto zbraňou sa zachovalo prekvapivé množstvo Kata. Za všetky môžeme spomenúť aspoň Matsumura no Eku, Akahachi no Eku, Tsuken Sunakake no Eku, Sunakake no Eku, Nakazato no Eku a Shorinkan No Eku Dai Ichi. Mnohé vychádzajú práve z Kata s Bo, sú však upravené tak, aby nepotláčali prirodzenosť a špecifiká zbrane Eku. Ako môžeme vidieť z pôvodu a tvaru, Eku má jasne poľnohospodársky pôvod. Rozvoju umenia s touto zbraňou napomohla podoba s rozvinutým systémom Bo Jutsu. Napriek svojmu exotickému tvaru patrí k účinným a vo svojej dobe obávaným zbraniam aj proti obreneným samurajom. V Európe sa môžeme stretnuť s legendami zo stredoveku, kedy sa na popravu nižšej šľachty používala vyhladená a zabrúsená lata. Vďaka zručnosti kata sa touto impovizovanou zbraňou dala sťať hlava bez akýchkoľvek problémov.

Pripravil: Mgr.Igor Vakoš