was successfully added to your cart.

Eku

By | KobudoKai | No Comments

Túto zbraň môžeme nájsť pod názvom Kai, čo je japonský dialekt, alebo pod menom Eku, čo je okinawský dialekt Hogan. Môžeme sa stretnúť aj s napísaným názvom eeh-kuu. Keďže hovoríme o RyuKyu Kobudo, čiže okinawskom Kobudo, budeme používať názov okinawský názov Eku, alebo Eku-di. Bojové umenie s touto zbraňou vzniklo pôvodne v meste Šanghaj, v Číne. Na Okinawu bolo prinesené spolu s čínskymi vyslancami. Tí na ostrov priniesli okrem kultúry a umenia aj svoje bojové umenie Kung Fu. Keďže Okinawa bola ostrovom roľníkov a rybárov, umenie s veslom sa ľahko ujalo a tešilo sa veľkej obľube. Veslo s úzkym listom používali veslári na tzv. Dračích lodiach. Hodilo sa do úzkych zátok ostrova Okinawa, ako aj celého súostrovia. Dnes ho vytláča západný typ vesiel so širším listom, ale stále ho môžeme vidieť pri rôznych historických slávnostiach po celej Ázií. Istá legenda z ostrova Tsuken vysvetľuje vznik Eku Jutsu inak. V čase kráľovstva Ryukyu žil samuraj menom Chikin Uekata Masanori, ktorý bránil svoj nárok na kráľovský trón. Za to mal byť potrestaný vyhnanstovm na mori. Bol majstrom v umení Bo Jutsu a tak bojovník, ktorý sa ho snažil chytiť a potrestať, nemohol svoj rozsudok vykonať. Preto poprosil rybára menom Asato, aby sa tajne o samuraja staral. Asato sa naučil techniky Bo od Uekatu, ale čoskoro ho prekonal a sám sa stal majstrom Bo Jutsu. Asato neskôr použil techniky Bo s tým, čo mu bolo prirodzené, teda s veslom, na svoju osobnú obranu a tak vzniklo okinawský bojový systém s veslom – Eku. Eku je drevená zbraň dlhá 135 – 160 cm. Jej čepeľ, alebo list je široký od 9 cm viac a zaberá asi tretinu celkovej dlžky zbrane. Má štyri hrany: 2 ostré boky, ktorými sa sekalo (Yoko) a 2 ploché na údery (Monouchi). Čepeľ sa končí zaobleným čelom, alebo hrotom (Saki). Vyrába sa z tvrdého dreva. Jeho špecifikom je zvláštne položené ťažisko, ktoré túto zbraň robí takou náročnou na ovládanie Techniky vesla vychádzali z techník palice a oštepu. Napriek tomu si veslo vyžaduje omnoho väčšiu zručnosť, pretože pohybom zápästia musí cvičenec zasiahnuť súpera správnou časťou čepele vesla. Okrem švihových techník čepeľou, či už naplocho, alebo ostrou hranou, táto zbraň využíva aj bodanie a práca rúčkou. Používanie Eku vyžaduje dokonalé ovládanie Bo. V rukách skúseného majstra sa táto zbraň mení na nástroj, ktorým možno súpera omráčiť i zabiť. Medzi okinawčanmi bola táto zbraň veľmi obľúbená. Bojovníkovi poskytovala výhodu v boji vďaka svojej dĺžke a schopnosti premiesňovať sa. Protivníka tým držala v bezpečnej vzdialenosti. Pritom je zaujímavé, že túto zbraň môžeme nájsť v okinawských i japonských štýloch Kobudo. Úchop Eku je podobný ako pri Bo. Pravá ruka drží Eku v centre, hneď za čepeľou, pravá je na šírku ramien za ňou. Ako pri Bo aj tu platí, že zadná ruka generuje silu a predná zachováva techniku a smerovanie zbrane. Eku však môžeme na verejnosti vidieť iba zriedka, pretože duševne vyzýva mysle mladých adpetov Kobudo. Obľúbená techníka bola vhodiť súperovi piesok do očí a útok. Môžeme to vidieť v niektorých kata, ako napríkla Akahachi no Eku, kde je použitá technika kopnutia piesku do očí a následný obrátený úder rúčkou. Kata Tsuken Sunakake no Eku vhadzuje piesok do očí čepeľou vesla a útočí ostrou hranou listu. Tieto techniky sa nazývajú me-tsubushi (oslepovacie) Legendy hovoria, že zbraň Eku bola účinná dokonca aj proti samurajskému meču – Katane. Kvôli snahe zachovať ostrie čepele drevenného listu Eku sa na blokovanie používa aj rúčka. Blokuje sa presne tým istým spôsobom ako s Bo, len reťazený protiútok je oveľa zdrvujúcejší ako pri palici. Koncom rúčky sa i bodá a nasleduje široký sek čepeľovým listom. Zaujímavosťou pritom je, že aj v Európe sú dochované záznamy o používaní zaostreného a hladkého kusa dreva na stínanie hláv nižšej šľachty, alebo popravovanie vojakov. Tvrdé drevo bolo vyhladené a následne bola jedna strana zaostrená. Podobný princíp je aj pri zbrani Eku, kde sú však zaostrené obidve strany. Vďaka váhe a správnej sile je možné touto zbraňou preseknúť lebku. Dlaň sa vždy snaží tlačiť smerom do úderu, aby švihovej technike dodalo razanciu a prieraznosť. V súčasnej dobe je umenie s touto zbraňou na ústupe. Dôvodom je náročnosť tejto zbrane, ako aj jej váha apožiadavky na cvičena. Najznámejšie štýly, ktoré dodnes uchovávajú kata s touto zbraňou sú RyuKyu Kobudo, Tesshinkan a Matayoshi Ryu Medzi najznámejších majstrov tejto zbrane patrili Yabiku Modem, Matayoshi Shinpo (Matayoshi Ryu), Taira Shinken, Chitose Tsuyoshi (zakladateľ Chito-ryu Karate-do) a Tokuyama Seiken (tvorca kata Goeku no Ekudi). Zo súčasných môžeme menovať Hidetomi Tamayose Senseia, najvyššieho učiteľa štýlu Tesshinkan Kobudo, ako aj Patricka McCarthyho, ktorý svoje umenie s Eku predviedol v slávnom Dai Nihon Butoku Kai. S touto zbraňou sa zachovalo prekvapivé množstvo Kata. Za všetky môžeme spomenúť aspoň Matsumura no Eku, Akahachi no Eku, Tsuken Sunakake no Eku, Sunakake no Eku, Nakazato no Eku a Shorinkan No Eku Dai Ichi. Mnohé vychádzajú práve z Kata s Bo, sú však upravené tak, aby nepotláčali prirodzenosť a špecifiká zbrane Eku. Ako môžeme vidieť z pôvodu a tvaru, Eku má jasne poľnohospodársky pôvod. Rozvoju umenia s touto zbraňou napomohla podoba s rozvinutým systémom Bo Jutsu. Napriek svojmu exotickému tvaru patrí k účinným a vo svojej dobe obávaným zbraniam aj proti obreneným samurajom. V Európe sa môžeme stretnuť s legendami zo stredoveku, kedy sa na popravu nižšej šľachty používala vyhladená a zabrúsená lata. Vďaka zručnosti kata sa touto impovizovanou zbraňou dala sťať hlava bez akýchkoľvek problémov.

Pripravil: Mgr.Igor Vakoš

Tonkuwa (Tonfa)

By | KobudoKai | No Comments

Výnimočné vlastnosti tejto zbrane neostali bez povšimnutia v bezpečtnostných zložkách po celom svete. Pre svoju jednoduchosť a praktickosť je využívaná ako policajný obušok prakticky všade a stala sa neoddeliteľnou súčasťou vybavenia americkej polície, súkromných bezpečtnostných služieb, ale i mestských policajtov u nás. A aj keď sa dnes už vyrába z plastu a technika boja je úplne iná, jej korene môžeme hľadať na Okinawe v jej drevenom predkovi. Pôvod tejto populárnej zbrane je nejasný. Teórie hovoria, že slúžila na Okinawe ako odnímateľná drevená rukoväť mlynského kameňa na drvenie ryže, či obilia. Ďalším pohľadom je, že slúžila ako rukoväť na studni. A za zamyslenie stojí aj vysvetlenie, kde to bol vešiak na stene. Takisto jej meno nájdeme v rôznych formách. Je známa pod menom Tonfa, Tuifa, alebo Tingua, či Tindwa. Ako zbraň bola Tonfa známa v celej juhovýchodnej Ázii, či to už bolo v Indonézii, Filipínach alebo v Thajsku, kde bola známa pod menom Mae Sun Sawk. V starej Číne sa viažu bojové techniky podobné Tonfa Jutsu k inej zbrani dennej potreby – k barle (Shuang-kuai). Už z tohto výpočtu funkcií môžeme ľahko vidieť, že pôvod tejto zbrane je poľnohospodársky. Aj preto je umenie Tonfa Jutsu úzko spojené aj s okinawským umením prázdnych rúk, s Karate. Mnohé formy prázdnych rúk sa dajú cvičiť s Tonfou v ruke a nestratia nič na svojej tvrdosti, ani ladnosti. Tonfa sa spravidla využíva ako párová zbraň, kde jedna ruka blokuje a druhá ruka simultánne vykonáva protiútok. To by malo byť cieľom všetkých párových zbraní. Blok a protiútok by sa mali stať jednou akciou bez prestávky. Najväčšia prednosť je v rýchlej zmene úchopov z Gyakute (zatvorená) do pozície Honte (otvorená, predĺžená) zbrane, čím sa generuje obrovská sila, ako aj moment prekvapenia, kedy zasiahnete súpera zbraňou o ktorej nemal ani poňatia. Umenie Tonfa Jutsu spočíva predovšetkým v spôsobe držania Tonfy. Úchop musí byť voľný, aby dokázala zbraň rotovať a zároveň pevný, aby pri blokoch a sekoch nevypadla z ruky. Sila vychádza z ramien a smerovanie/presnosť zase zo zápästia. Ako materiál na výrobu tejto zbrane sa používa drevo, tvrdá guma, alebo plast, do ktorého je kolmo zapustená rúčka. V tradičnom Kobudo sa využíva tvrdé drevo. V Ázií je to červený dub, alebo exotickejšie drevá ako palisander a podobne. U nás sa vyplatilo používanie dubu, buku, skvelým drevom je agát, alebo hrab. Neodporúča sa zbrane lakovať! Lak sa potom lepí na ruky a je problém pri prechytávaní zbrane a pri švihoch, kde sa zbraň môže šmýkať málo, alebo naopak príliš. Ako najvhodnejšie sa nám osvedčilo obyčajné namorenie ľanovým olejom a riadne vysušenie. Dĺžka je v tomto prípade plne závislá od dĺžky bojovníkovej ruky. Kvôli technikám Hiji Ate (údery lakťom) a vyžaduje, aby telo Tonfy (Monouchi) prečnievalo asi 2 až 3 prsty za lakeť. Rúčka (Tsuka) by mala sedieť do ruky tak, aby zbraň zbytočne nelietala v ruke, ale aby ani pri manipulácií nedrela dlaň a hrany dlane. Vrchol rúčky (Tsukagashira) má rôzne tvary. Najbežnejšia je rovná plocha, ale vidieť môžeme aj verzie, kde bola Tsukagashira zahrotená a využívala sa na prekvapivé udieranie do citlivých častí tela (spodné rebrá, spánkové kosti a podobne). Tonfa je tvarovo asi najviac rozmanitá zbraň. Veľmi populárny je takzvaný tvar Shureido, podľa asi najznámejšej továrne, ktorá začala tento tvar vyrábať vo veľkom. Je vhodný vďaka vyváženosti zbrane, ktorú bojovník ocení pre zmene úchopov, prechytávaní a zaháňacích technikách. Pomerne bežným je aj pomerne hrubý tvar, kde je telo (Monouchi) tvorené nahrubo otesaným hranolom, dostať sú i zbrane vyrobené z hrubej dosky, do ktorej je vsadená rúčka. Tvar je závislý od úrovne cvičenia v škole a od využitia zbrane. Ak sa využíva len na Katai (tvrdý) zápas, nie je potrebné žiadne vyváženie, dôležitá je čo najväčšia ochrana predlaktia proti útokom či už meča, alebo palice. I keď sa v bojových umeniach Tonfa spravidla používa ako párová zbraň (všetky staré kata sú s dvoma Tonfami), mäkké techniky, imobilizácie a transporty útočníka sa dajú efektívne robiť aj len s jednou Tonfou. Je to hlavne pri niektorých mäkkých technikách, kde je vhodné voľnou rukou súpera zachytiť a následne urobiť páku, hod, alebo znehybnenie. Je na škodu, že bezpečnostné služby využívajú túto krásnu zbraň len ako obušok a školenie pozostáva z teoretickej hodiny, na konci ktorej školiteľ povie, že Tonfu treba držať rúčkou od seba a mlátiť hlava-nehlava. Jednotky americkej polície používajú Tonfu oveľa sofistikovanejšie a slúži im na znehybnenie protivníka počas zatýkania i na odvádzanie zatknutého. Podobným spôsobom ako Tonfa sa v bezpečnostných jednotkách dá použiť aj Tanbo, dvojstopová palica. V našom systéme Kobudo Kwai VIP a v klube Kobudo Kai sa práci s Tonfou venujeme systematicky. Na začiatočníckych stupňoch sa začína s jednoduchými pohybmi. Pohyby sú veľmi podobné blokom a úderom v Karate, jedinou výnimkou sú seky na rôzne pásma tela a bloky Tonfou v pozícií Honte (otvorená, alebo predĺžená forma). Pokračujeme simultánnou prácou s obidvoma Tonfami, čo je kvôli oddelenosti mozgových hemisfér zo začiatku veľmi ťažké. Prechádzame na Kaiten (zaháňacie) techniky, ktoré sú v reálnom boji výhodní pri získavaní priestoru okolo seba. Ďalej sa pokračuje údermi z rôznych uhlov, postojov a pozícií. Ďalším krokom sú seky a švihy touto zbraňou. V tejto fáze cvičenec získa istotu v ovládaní zbrane a dokáže chápať variabilitu zbrane. Na majstrovských stupňoch sa prechádza kombináciou úderov a kopov. Výhodou Tonfy je veľmi prirodzené blokovanie a udieranie, ktoré je pre človeka skúseného v bojových umeniach jednoduché. Aj preto sú základné stupne a ich Katai (tvrdý) Kihon a Kumite relatívne jednoduché. Problémy prichádzajú pri technikách hodov, kde už treba pracovať na krátku vzdialenosť a súpera prinútiť zápasiť telo na telo. Škrtiace a imobilizačné techniky sú vďaka dĺžke Tonfy veľmi rýchle a účinné. Takisto je jednoduché použiť Tonfu i pri zápase v seiza, v sede, alebo dokonca pri zápase na zemi, kde je málo priestoru a rozhoduje rýchlosť, šikovnosť a obratnosť. Zvláštnou kapitolou sú formy, Kata. V našom systéme sa začína so žiackymi Kata, sú pod menom Renshuho. Shodan, Nidan, Sandan a Yondan. Na ďalších stupňoch už prichádzajú historické Kata, ktoré nesú meno po svojom tvorcovi. Najznámejšie sú Chatan Yara no Tonfa, známa aj pod menom Yarangua no Tonfa od majstra Yaru z dedinky Chatan, notoricky známe sú si Matsuhiga no Tonfa a Hamahiga no Tonfa od rovnomenných autorov. Tieto formy sú skutočne svetoznáme a cvičia ich majstri a Senseii Kobudo na každej veľkej ukážke bojových umení. Ako som už však napísal už skôr, mnoho Kata z Karate sa dá bez väčších úprav cvičiť s Tonfami v ruke bez straty tvrdosti, alebo prejavu. Dostupné pramene hovoria o siedmych historických Kata s Tonfou. Keď to porovnáme s množstvom zachovaných Kata so Sai (kovový trojzubec), kde tento počet presahuje desať, alebo s Bo (drevená palica dlhá približne 180 cm), kde sa dochovalo niekoľko stoviek Kata, je tento počet takmer zanedbateľný. Treba si však uvedomiť, že Tonfa ma jasný poľnohospodársky pôvod a zápas a cvičenie s Tonfou rozvíjali roľníci a farmári. Až neskôr systém s Tonfou začali ako tak systematizovať majstri Karate a profesionálni bojovníci. Dnes je táto zbraň nedielnou súčasťou Kobudo a nechýba v učebných osnovách väčšiny tradičných, no i moderných škôl Kobudo. Svoje miesto si našla i v modernej sebaobrane a to vďaka svojej skladnosti a praktickosti. Dá sa ňou ubrániť aj v dnešnej dobe, kde už súperi nenosia meče, ale oveľa bežnejšie sú baseballové pálky. Pri základnom výcviku Ude Tanren a Kote Kitai (posilňovanie predlaktia a otužovanie úderových plôch) je však priemerný bojovník schopný ustáť s Tonfou v ruke aj tento úder.

Pripravil: Mgr. Igor Vakoš

Suruchin

By | KobudoKai | No Comments

Suruchin patrí medzi menej známe, ale napriek tomu veľmi tradičné zbrane RyuKyu Kobudo. Jej stopy však môžeme nájsť ako na Okinawe, tak na Japonskej pevniny. Na Okinawe bola práca so Suruchinom ovplyvnená čínskou zbraňou menom Ryusei a bojovým štýlom Muchi Je ťažké určiť jej pôvod. Myslím si, že by sme sa mali vrátiť ešte do doby kamenej, kde sa na zaháňanie levov a tigrov požíval povraz so zaveseným kameňom. Je rovnako ťažké určiť, kde a kedy sa začalo umenie Suruchin Jutsu rozvíjať a systematizovať. Ako Suruchin sa dalo použiť takmer čokoľvek. Najčastejšie to bol povraz zo spletených konských, ženských, alebo iných vlasov, v krajnej núdzi sa ako zbraň dala použiť aj reťaz zo studne. Rovnako tak sa využíval povraz, alebo drôt, ktorým rybári priväzovali malé lode k brehu v prístave Naha, alebo kožený povraz, ktorý slúžil ako spevnenie viazania. Pre väčšiu efektivitu sa na koniec pridávalo závažie (jin, alebo chin, používalo sa ako ťažidlo na pridržanie ryžového papiera pri písaní) v podobe kameňov, alebo železných kúskov. Dĺžka a aj konštrukcia Suruchin je dosť variabilná. Používala sa dĺžka 90 cm, 150 cm 180 cm, alebo 240 cm. Od dĺžky sa potom priamo odvíjalo jej použitie. Podľa dĺžky sa určovalo aj meno. Rozdeľovalo sa na Tan Suruchin (krátka), čo bola zbraň do dĺžky 150 cm a Naga Suruchin (dlhá), čo bola zbraň od 180 cm vyššie. Táto zbraň sa vždy vyučovala až po zvládnutí jednoduchých zbraní Ryukyu Kobudo. Bolo možné ju veľmi ľahko skryť a v prípade ohrozenia sa z obete naraz stal víťaz. Až na konci 19. a začiatkom 20. storočia sa ako Suruchin začala používať reťaz o dĺžke medzi 6 a 9 stopami. Jej dnešná forma sa podobá zbrani využívanej v Ninjutsu, známej pod menom Manriki, alebo Manriki Kusari. Používanie tejto zbrane už vyžaduje istú šikovnosť a zručnosť. Aj preto sa v našom klube Kobudo Kai vyučuje Suruchin až od 1. Danu. Kratšia zbraň sa využíva na švihové techniky a údery. Práca s Tan Suruchin pripomínala prácu s čínskym bičom (Jiujie Bian). Využívajú sa techniky šľahania, točenia a priame údery. Naopak dlhšia sa využíva na zachytenie protivníkovho zápästia na väčšiu vzdialenosť, alebo obtočenie Suruchin okolo zbrane, rúk, nôh, poprípade okolo krku. Ďalej potom nasledovalo zväzovanie súpera (Hojo Jutsu), alebo jeho škrtenie. Pokiaľ sa zachytila súperova noha, nasledovalo trhnutie, ktoré malo za cieľ vyviesť protivníka z rovnováhy a jeho zhodenie na zem. Niekedy sa ako závažie používala krátka šípka, alebo čepeľ, ktorou sa potom do súpera bodalo, alebo rezalo. Techniky Suruchin sa veľmi podobajú na použitie Nunchaku, alebo Sansetsukon (trojdielna palica). Pri práci s touto zbraňou je veľmi dôležité používanie Tai Sabaki (premiestňovanie tela) a Ashi Sabaki (premiestňovanie nôh). Je totiž ťažké blokovať všetky útoky zbraňou, hlavne keď bojujeme proti dlhším, alebo ťažším zbraniam. Je veľmi efektívna aj pri boji so súpermi, ktorí používajú oceľové zbrane, alebo ťažké baseballové pálky. S pomocou Suruchin môžeme súperovi vytlačiť zbraň z ruky, alebo ho zamotať pevným lanom, reťazou, alebo drôtom. Pri tréningu sa obvykle používa povraz z kože, pretože umožňuje vyššiu rýchlosť, ohybnosť a mrštnosť. Najťažšie pri tejto zbrani je kontrola letiacej časti. Pokiaľ si cvičenec uvedomí jej dĺžku a možnosti, je potom schopný udržať protivníka v dostatočnej bojovej vzdialenosti. Boky by mali byť kvôli väčšej stabilite znížené, ťažisko poklesnuté a švih by mal vychádzať z ramien a rúk, ktoré začínajú pohyb nad hlavou. Získanie kontroly nad švihom plne závisí od zručnosti užívateľa Suruchinu a táto kontrola stability pred konečným úderom je kriticky dôležitá. Pri švihových technikách je rovnako účinná na dlhšiu a strednú vzdialenosť, na krátku vzdialenosť sa využíva hlavne na znehybnenie protivníka, alebo škrtenie. Postupnosť metodiky tejto zbrane je od jednoduchých švihov, nasledujú boky, kde sa využíva celá dĺžka povrazu, cez údery koncom zbrane, až ku kombinovaným švihom, kde sa z tejto nenápadnej a zdanlivo jednoduchej zbrane stane smrtiaci vír. To isté platí aj pri metodike zápasu. Od jednoduchých blokov, kde prevláda využívanie Tai Sabaki, alebo Ashi Sabaki, ku kombináciám so švihnutím, alebo úderom až k mäkkým technikám, hodom, zväzovaniu, škrteniu, imobilizácií a transportu súpera. V dnešnom svete môžeme techniky Suruchin a princípy boja s touto zbraňou použiť keď máme v ruke opasok z nohavíc, vodítko na psa, alebo remienok od dámskej kabelky. Ako Suruchin je možné dokonca použiť mikinu, bundu, či iný kus oblečenia, ktoré sa hlavne v lete nosia prehodené okolo ramien, alebo krku. Znova platí, že Kobudo by nás malo učiť, ako využiť veci denného použitia ako zbrane na svoju reálnu sebaobranu. Hoci je táto zbraň pomerne stará, dochovalo sa veľmi málo historických Kata (foriem). Medzi najznámejšie patrí Meazato (Shinken Taira) no Suruchin od majstra Shinkena Tairu, alebo Suruchin no Toseki, ktorá sa cvičí v Matayoshi Ryu Kobudo. Medzi menej známe a moderne Kata patrí Kihan no Suruchin Ichi, Kihan no Suruchin Ni a Minowa no Suruchin. Existujú aj školy, kde sa Kata necvičia vôbec, aj keď je táto zbraň zaradená do programu výuky a vyučuje sa s ňou iba zápas na vysokých technických stupňoch.

Pripravil: Mgr. Igor Vakoš

Sansetsukon

By | KobudoKai | No Comments

Po čínsky sa táto populárna zbraň nazýva San ťie kun. Je to trojitá palica, respektíve trojité Nunchaku. Podľa legendy vznikla zbraň priamo v Shaolinskom chráme okolo roku 600 n.l. Iné zdroje uvádzajú dátum vzniku až v roku 960 n.l. v období dynastie Song. Armádnemu generálovi Jun Hong Yahovi, expertovi na palicu, sa palica v boji zlomila a on ju spojil reťazou. Neskôr spojil tri palice, čím vznikol Sansetsukon. Podľa niektorých zdrojov bola táto zbraň nasadzovaná do armády, kde bola používaná na obranu voči oštepom a iným dlhým zbraniam. Používala sa v boji armád, kde sa protivníci skrávali za veľké štíty. Táto legenda je však podľa môjho osobného názoru málo pravdepodobná. Na Okinawu údajne priniesol trojitú palicu majster Matayoshi Shinko (1888-1947), ktorý sa naučil narábať s touto zbraňou počas svojej druhej návštevy Číny na začiatku 20. storočia, kde sa ju učil od majstra známeho pod menom Kingai. Veľkou výhodou bolo to, že Sansutsukon dokázal udrieť “za roh”, čiže dokázala trafiť protivníka ukrývajúceho sa za štít ohybnými koncami zbrane a pri rotačných technikách sa generovala obrovská sila. V bojových podmienkach sa takisto mohla správnym manévrovaním meniť dĺžka zbrane a stávala sa tak striedavo jednoručnou, ale i párovou, prípadne sa jej možnosti kombinovali. Najbližšie má k zbraniam Tanbo, Nunchaku a k Bo. Ako Sansetsukon sa používala bočnica na vozíku roľníkov, ktorí ňou zaisťovali baly cukru, sena a podobne. V prípade ohrozenia sa vozík zbavil bočnice a tá sa použila ako smrtonosná zbraň. Verzií zbrane je viac. Na Okinawe ju môžeme nájsť aj pod menom trojitá Nunchaku, alebo Sanchaku. Väčšinou sa líšia dĺžkou (od 1m do 2,5 m). Ramená sú rovnako dlhé, ale existujú aj verzie ramien rôznych dĺžok. Materiál býva spravidla ten istý – pevný biely dub, flexibilnejší bambus alebo ratan, pričom sa dajú kúpiť tieto zbrane aj z plastu, alebo hliníka. V každom prípade je dobré používať tvrdé materiály a nepružné spojenia. Spojenie je podobné ako na Nunchaku reťazou, alebo povrazom. Takisto rôzne sú tvary od guľatých cez šesť až osemhranné. Ramená sú rovné, nie kónické. Existuje aj Jonsetcukon, štyri tyče spojené reťazou. Môžu byť rovnako dlhé, ako aj dĺžkovo rozdielne a môžu mať na koncoch upevnené železné hroty. V systéme Kobudo Kwai VIP a v členskom klube Kobudo Kai používame dĺžky jednotlivých častí asi 60 cm dlhé a na spojenie používame lano. Dá sa ľahšie vymeniť a je na ňom ľahšie rozpoznať opotrebovanie. Takisto je tichšie a pri pákových technikách spôsobuje menšie zranenia. Historicky sa na spájanie častí používal povraz, alebo šnúrka, konské, alebo ženské vlasy, ktoré sú vraj pevnejšie ako mužské. V žiadnom prípade sa nepoužíva guma, alebo elastické tkaniny. Kvôli svojej variabilnosti je s ňou práca zložitejšia. Je totiž vyššie riziko zranenia a zranenia sú vážnejšie. Aj preto je podmienkou začiatku výuky Sansetsukon v našom klube Kobudo Kai vek minimálne 18 rokov a aspoň 3.Kyu Kobudo. Začína sa s ňou pracovať jednoduchým spôsobom z postoja Chudan, prípadne Jodan no Kamae, kde sa najprv cvičenec učí blokovať, prípadne udierať každým ramenom zvlášť. Na ďalších stupňoch prichádza práca obidvoma ramenami podobným spôsobom ako s Tanbo, do techník sa však zapája i stredný diel. Ďalej sa pokračuje cez jednoduché švihy, kde sa vyučuje podobným spôsobom ako základy v Nunchaku, čiže sa kladie dôraz na techniky Furi Tome (Huridome, zastavenie letiaceho ramena). V tejto chvíli musí mať cvičenec zbraň dokonale pod kontrolou a musí presne poznať reakcie voľného ramena pri švihu. Bojovník musí ovládať svoju zbraň a nie zbraň ovláda bojovníka. Ďalším stupňom sú náročné Kaiten techniky. Tie sú veľmi populárne aj vďaka čínskym kung-fu filmom a easternom. Stretol som sa s „majstrami“, ktorí zbraň roztočili, potom zavreli oči a snažili sa roztočenú zbraň „nejako“ zachytiť, aby ich neudrela príliš tvrdo. Ďalší spôsob s ktorým sa dá stretnúť, je chytiť zbraň za poslednú tretinu a točiť s ňou okolo hlavy. Týmto spôsobom je však bojovník chránený len asi na 30%. Je chránený len asi tretinový oblúk pred ním, zvyšok je plytvanie energiou. Kaiten techniky (zaháňacie techniky) by mali fungovať na vytvorenie si priestoru okolo seba, na zastrašenie protivníka, v rámci tréningu na zvýšenie šikovnosti a zručnosti v zbrani a nie ako samoúčelné cvičenie. Sansetsukon pri správnom zachádzaní vytvorí okolo tela bojovníka neprekonateľnú prekážku z tvrdého dreva, ktoré rotuje vo veľkej rýchlosti s sile. Ďalším stupňom sú údery touto zbraňou, kde sa využívajú všetky tri časti zbrane. Nasledujú pokročilé švihové techniky. Švihá sa buď koncovým voľným ramenom, alebo koncovým a prostredným, ak chcem získať väčší akčný rádius. Ako som už spomínal vyššie, pri týchto technikách je Sansetsukon schopný udrieť aj „za roh“. Pri náraze stredného ramena na prekážku voľné rameno pokračuje v lete a zasahuje. Tieto techniky sú obzvlášť účinné a prekvapivé ak súper nastavuje ako obranu inú palicu, alebo predlaktie v snahe zastaviť švih. Rovnako ako pri Nunchaku, aj tu pri švihových technikách zasahuje posledná tretina voľného letiaceho ramena, kde je sústredená najväčšia švihová sila. Ak by sme zasiahli prekážku strednou tretinou ramena, tak je problém pri reťazení techník. Ak by sme zasiahli prekážku tretinou ramena, ktorá je najbližšia k spoju, tak je vysoko pravdepodobné, že sa zbraň odrazí späť na nás. Takisto aj v Kumite (zápas) sa pokračuje od jednoduchších techník k zložitejším kombináciám. Začína sa jednoduchými blokmi, pokračuje sa kombináciami proti útokom, kde okamžite po obrane nasleduje protiútok, prechádzame k reťazeniu techník za sebou. Ďalším stupňom sú hody proti rôznym útokom rúk, alebo nôh. Z nich prirodzene vychádzajú imobilizačné techniky na zemi, škrtenie, páky na ruky, bolestivé zovretia končatín. Posledným stupňom je transport súpera. Výhodou tejto zbrane je jej flexibilnosť. Aj pri zachytení súperovho útoku a prípadnej imobilizácií, alebo zapáčeniu ešte stále môžem mať voľné druhé rameno zbrane, ktoré sa dá jednoducho použiť na úder, na švihovú techniku a podobne. Ďalšou výhodou je skladnosť zbrane. Dá sa zložiť a dá sa s ňou bojovať ako s jednou Tanbo (dvojstopová palica) bez toho, aby sme súperovi vážnejšie ublížili švihovými technika. Je variabilná i v zmene vzdialenosti. Ak je súper ďaleko, zbraň sa roztiahne až do dĺžky cez 2 metre. Ak sa súper dostane na krátku vzdialenosť, zrazu máme v rukách 60 cm palicu, ktorou pracujeme na krátku vzdialenosť. V rámci foriem sa začina so žiackymi Renshuho Kata, Shodan, Nidan, Sandan, Yondan a Kaiten a potom sa pokračuje pokročilými formami. Kvôli svojej relatívnej mladosti na Okinawe takmer nie sú historické Kata. Najznámejšou historickou Kata je Hakuho, ktorú priniesol na Okinawu už spomínaný Matayoshi Shinko Sensei, ktorý sa takisto radí aj k najväčším okinawským majstrom tejto zbrane. Okrem tejto kata vytvoril aj formy Sansetsukon no Sho a Sansetsukon no Dai. Neporovnateľne väčší počet foriem s touto zbraňou je v čínskych štýloch, kde má tato zbraň dlhú históriu Podobne ako Nunchaku, je aj Sansecukon vďaka svojej účinnosti zakázaný vo viacerých krajinách. Je to zbraň, ktorá rozvíja našu pozornosť, šikovnosť a rýchlosť. Dovoľuje nám vybrať si to najvhodnejšie pre nás a môže sa stať skvelou zbraňou na mieru. Umožňuje držať si od súpera odstup, ale aj boj na krátku vzdialenosť, prípadne na zemi. Vďaka svojej kráse a exotickosti sa stala populárnou zbraňou aj v čínskych easternoch, Kung Fu filmoch. Medzi známych protagonistov tejto zbrane patrí Jet Li.

Pripravil: Mgr. Igor Vakoš

Sai

By | Uncategorized | No Comments

Pôvod tejto zbrane je dodnes zahalený tajomstvom. Spolu s Bo je jednou z najstarších zbraní Ryu Kyu Kobudo a systém Sai Jutsu je rozvinutý len o kúsok menej ako Bo Jutsu. Avšak ako sa táto zbraň dostala na Okinawu? Je rozšírená predstava, že Sai bola pôvodne nástrojom roľníkov, ktorí ju používali buď ako kolík na sadenie ryže, alebo ako jednoduché vidly, prípadne na česanie ovocia zo stromov. Ale súostrovie RyuKyu má prevažne bažinatú pôdu a preto tieto ostrovy nemajú prirodzené ložisko kovov a dovoz železa z iných krajín bol veľmi nákladný. Takže táto teória je neopodstatnená. Napriek tomu je umenie s kovovým trojzubcom rozšírené a Sai Jutsu patrí k vrcholným umeniam Kobudo. Je pravdepodobné, že Sai na Okinawu priviezli námorníci z Javy a Sumatry, pretože Okinawa bola križovatkou obchodných ciest. Ďalšou z teórii je, že Sai je odvodená od rituálnej zbrane hinduistického boha Indra a na Ryu-kyu ostrovy ich doniesli čínski budhistickí mnísi. Hovorí sa, že ju používali v sebaobrane, pretože nebola ostrá a buddhistické predpisy zakazovali nosiť pri sebe ostré zbrane. Nech už je jej pôvod akýkoľvek, ostáva skutočnosťou že táto na pohľad pôvabná zbraň sa stáva v rukách skúseného bojovníka smrteľným nástrojom účinným aj proti obávanému samurajskému meču bojovníkov klanu Satsuma. Pri väčšine zbraní Kobudo platí utkvelá predstava, že to boli pôvodne nástroje dennej potreby, ktoré si roľníci pretvorili na zbrane. Avšak niektoré dnes používané zbrane RyuKyu Kobudo boli vyvinuté ako zbrane a používali sa ako zbrane. Skvelým príkladom je aj Sai. Používala a rozvíjala ju hlavne hradná stráž a policajní dôstojníci, čiže opäť trieda Chikudun Pechin. Logickosť tohto tvrdenia je zrejmá na prvý pohľad. Kto z vás už niekedy držal Sai, toho na prvý krát prekvapila jej váha. Váži niečo okolo kila a pol. Opäť nesmieme zabudnúť, že farmári žili vo feudálnom zriadení a tým pádom pracovali na svojom poli, alebo na poli svojho pána niečo okolo 8 – 10 hodín denne. Mne osobne pripadá nepravdepodobné, že by po práci prišiel nevoľník domov, chytil by takú ťažkú zbraň a išiel ďalej rozvíjať svoje bojové zručnosti. Vychádzam pritom z faktu, že Sai je po Bo najstaršou zbraňou RyuKyu Kobudo s najprepracovanejším systémom výučby. Táto zbraň je v rôznych modifikáciách známa po celej Ázii – od Indie, cez Indonéziu a Čínu, až po Japonsko. Na japonských ostrovoch je však známejšia podobná zbraň – Jitte. Obidve zbrane pracujú na spoločnom princípe. Hlavný hrot súperovu zbraň blokuje a bočné ramená slúžia na zachytávanie a odkláňanie. Nie je jasné, či majú spoločný pôvod, alebo sa jedná len o vývin zbrane na základe podobných potrieb a požiadaviek Sai pripomína kovový trojzubec s kratšími bočnými hrotmi, pričom hlavný hrot je cylindrického, alebo osemuholníkového tvaru a špička centrálneho hrotu býva obvykle zaguľatená. Poznáme viacej tvarov Sai (Manjisai, Nuntesai,..). Hlavné rozdiely medzi nimi sú v usporiadaní bočných hrotov voči hlavnému hrotu. Modifikácie vznikali z rôznych potrieb. Hrot smerujúci dole sa používal na pridržanie zbrane pri zemi, hrot smerujúci hore zachytával zbraň letiacu zhora. Známou a exotickou zbraňou je aj Sai upevnená na konci palice Bo (Nuntebo), ktorú pravdepodobne využívali bojovníci pri jazde na koni, prípadne polícia pri jazde na koňoch.. Je pravdepodobné, že pôvodne boli hroty na Sai ostré a až v neskoršej dobe sa hroty zaguľatili kvôli bezpečnosti cvičenca. Základy techník so Sai priniesol na Okinawu známy majster Yara z ostrova Chatan okolo roku 1782. Študoval bojové umenia v Číne, v provincií Fukien a tam si osvojil umenie Hsing-I a prácu s palicou a motýlími nožmi. Po návrate na Okinawu kodifikoval techniky motýlích nožov (tradičná zbraň južných čínskych štýlov, známa v dnešnej dobe napr. vo Wing Tsun) tak, aby sa dali použiť so Sai. Upravil ťažisko zbrane a umožnil jej rýchle zatváranie a otváranie (formy Honte a Gyakute), ktoré slúžia na oklamanie protivníka. Ako spomienka na tohto veľkého majstra nám ostali formy: Chatan Yara no Sai a Chatan Yara no Kon (tieto formy sú zaujímavé tým, že hoci sú to kata Kobudo, používajú sa tam techniky prázdnej ruky). V niektorých kata sa však cvičí aj s troma Sai, pričom sú v nich obsiahnuté vrhacie techniky (Shuriken Waza). Tieto kata sa učia hlavne v línii Matayoshi Ryu a ďalšou. Ďalšou a hádam najznámejšou školou v ktorej sa vyučuje Sai Jutsu je Yamanni Ryu. Ako sme už spomenuli, Sai bola spolu s Bo najstaršou systematicky rozvíjanou zbraňou v RyuKyu Kobudo. Aj preto s ňou existuje relatívne veľa historicky dochovaných Kata. Aj tu sa názvy dávali podľa mena autora Kata. Okrem už spomínaných Kata od majstra Chatana tu máme napr. Aragaki no Sai, Kishaba no Sai, Kushanku no Sai, Tsuken Shitahaku no Sai, Matsuhigo no Sai, Hamahiga no Sai a mnohé ďalšie. Vďaka svojmu tvaru a anatómií je Sai veľmi rôznorodou a vďačnou zbraňou. Čo by mohlo začiatočníka odradiť je jej váha, pretože je to celokovová zbraň. Pretrénovanie s touto zbraňou môže viesť k zápalu šliach, ktoré sa musí potom liečiť dlhodobo. Aj preto sa v našom klube Kobudo Kai dovoľuje cvičiť so Sai až od 18 rokov. Systém Kobudo Kwai zahŕňa na nižších technických stupňoch rýchle otváranie a zatváranie zbrane (zmeny z Honte do Gyakute Mochi), techniky seku s otvorením Sai (Uchi), rýchle, švihové a prierazné techniky (Kaeshi) a blokovanie kovovým telom (Uke). Neskôr sa prechádza k Morote technikám, čiže obidve zbrane sa využívajú naraz. Jedna blokuje, druhá okamžite vykonáva protiútok. Neskôr sa prichádza k zaháňacím technikám (Kaiten), ktoré majú za úlohu súpera zastrašiť a vytvoriť okolo nás priestor na vykonávanie techník. Kaiten techniky si už vyžadujú vysokú zručnosť a značnú silu v predlaktiach a prstoch. Kvôli lepšiemu a pohodlnejšiemu úchopu a kvôli zabráneniu kĺzaniu zbrane v spotenej ruka sa rúčka na Sai (Tsuka) obtáča rôznymi vláknami. Kedysi sa používali vlákna z bambusu, dnes sa používa koža, koženka, oplet, dokonca aj koža z raje. V zápase sa v systéme Kobudo Kwai VIP začína najprv s tvrdým zápasom. U Sai je výhoda jej váha a materiál. Už len to dáva tvrdým technikám drvivosť pri dopade a úder dokáže aj nechtiac spôsobiť vážne zranenia, opuchy, prípadne zlomeniny Preto treba byť pri zápase obzvlášťopatrný. Hlavné pri útokoch na hlave,zápästia, alebokrk.V tvrdom zápase sa okrem sekov na hlavu, prsty, ruky, prípadne celé telo, využívajú aj bodnutia.Tie sa môžu vykonávať jednak hlavným hrotom (Monouchi), tam techniky vedieme na oči, krk, na strednú líniu tela, alebo bočnými hrotmi (Yoku). Pri nich sa techniky vedú na spodné rebrá, ľadviny, vnútorná strana stehien, lakeť, podpazušie, prípadné na šľachy na zadnej strane ohybu kolena. Ako prekvapivá technika sa môže využívať aj úder koncom rúčky (Tsukagashira). Je prekvapivé, ak súpera po zablokovaní zbrane udrieme koncom priamo doprostred čela. Na ďalších stupňoch prichádzajú hody, ktoré sú so Sai zvlášť nebezpečné. Táto zbraň je totiž schopná zachytiť zápästie útočníka medzi hlavný hrot (Monouchi) a bočný hrot (Yoku) a pri páde tak protivníkovi vykĺbiť, prípadne zlomiť zápästie. Vďaka tomu ma však táto zbraň výhodu pri imobilizačných technikách a transportoch protivníka. Tieto techniky využívali okinawské policajné jednotky. Vďaka zachyteniu ruky sú nadmieru účinné aj páky. Tajnou technikou pri zápase boli vrhacie techniky (Shuriken Waza), kedy sa Sai vrhla po súperovi. Už len samotná jej hmotnosť mohla spôsobiť pri zásahu zranenie. Ak ju však hodil zručný bojovník, Sai sa zabodla súperovi do nohy. Bolesť spôsobila chvíľkové ochromenie a dezorientáciu. Ďalším spôsobom obrany bolo hodenie dvoch Sai tak, aby bočné hroty (Yoku) znehybnili súperovu nohu a zabránili mu tak v manévrovaní nohami. Sai je rozšírená aj medzi známymi majstrami Karate, ktorí ju berú ako doplnok k svojmu tréningu s prázdnymi rukami. Medzi majstrov so Sai patril aj Funakoshi Gichin, od ktorého sa učil Karate, ale okrem iných zbraní aj Sai Jutsu zakladateľ moderného Kobudo, Taira Shinken. Zo súčasných majstrov Karate patrí medzi majstrov so Sai Shihan Higaonna Morio. O popularizáciu tejto zbrane na Západe sa zaslúžila jedna z vedúcich osobností súčasného Kobudo, Demura Fumio a jeho učiteľ Sagakami Ryusho.

Pripravil: Mgr. Igor Vakoš

Bo

By | KobudoKai | No Comments

Cieľom tejto série článkov nie je vyškoliť z čitateľov majstrov RyuKyu Kobudo. Je to pohľad na využitie a históriu jednotlivých zbraní tak ako sa učia v systéme Kobudo Kwai VIP a v jeho členskom klube Kobudo Kai. Náš systém predstavuje eklektickú kombináciu rôznych škôl a pôvodných štýlov Kobudo. Samozrejme, že každá škola má svoj vlastný pohľad najednotlivé zbrane, ktorý môže byť odlišný od pohľadu autora. Cieľom článkov je však rozšíriť znalosti o rôznych zbraniach, ktoré sa učia v Kobudo Kwai VIP a v Kobudo Kai. Jednou zo zbraní, ktorej sa budeme venovať v tejto sérií o bojovom umení Kobudo je dlhá palica, japonsky nazvaná Bo, v okinawskom nárečí Kon. Môžeme sa s ňou stretnúť vo väčšine Dojo, kde sa cvičí Kobudo. Na prvý pohľad je jednoduchá, ale iba hlbším štúdiom odhalíme jej krásu a možnosti. A práve táto zdanlivá jednoduchosť a ľahkosť tejto zbrane jej zabezpečuje takúto popularitu. Je samozrejmosťou, že každý štýl chápe Bo inak. Systémy boja s dlhou palicou je spolu so Sai (kovový trojzubec) najstarším a najpremyslenejším v zbraniach patriacich do skupiny RyuKyu Kobudo. Je základnou zbraňou okinawského Kobudo. Je isté, že väčšina techník s palicou je totožných so všetkými ostatnými technikami dlhých zbraní – kopija (Yari), halapartňa (Naginata), veslo (Eku), Sai na palici (Nuntebo), a inými Prácu s Bo rozvíjala a rozširovala hlavne trieda okinawských samurajov, ktorí sa nazývali Chikudun Pechin. Slúžili ako ochranka kráľa, ako bodyguardi, ale aj ako polícia. Palicu nosili aj v prítomnosti kráľa vždy v pravej ruke. Akékoľvek sklonenie Bo sa považovalo za útok, preto sa palice nosili vždy vo vertikálnej polohe, dokonca aj keď kráľova ochranka sedela. Bo nie je výsostne Okinawská zbraň. V 16. storočí bolo v Japonsku známych a zaznamenaných viac ako 360 škôl Bo Jutsu, takisto sa objavila aj v Európe, Afrike a iných kútoch Ázie. Pôvod tejto zbrane by sme museli hľadať asi v praveku, keď náš pra pra predok po prvý raz uchopil do rúk spadnutý konár a začal ním mlátiť všetko okolo. Časom sa používali rôzne techniky, ale aj vzhľad palice v závislosti od regiónu a fyzických schopností a proporcií obyvateľov Dĺžka okinawského Bo je rôzna od školy ku škole. Stretol som sa so školami, kde bola dĺžka presne stanovená na 182, alebo 185 centimetrov. To vychádza napríklad z rozmerov dverí. Chikudun Pechin musel byť schopný brániť svojho chlebodarcu aj vo dverách a ak by jeho Bo bola dlhšia ako štandardná výška, alebo šírka dverí, mal by obmedzené manévrovanie. Toto chápanie dĺžky je napríklad v jednej z najstarších škôl Kobudo, Yamanne Ryu, ktorá bola postavená vyloženie pre okinawských samurajov. Na druhej strane som sa stretol so školami, kde sa dĺžka upravovala podľa výšky bojovníka a jediným rozmerom bol údaj 6 stôp, alebo jednu päsť nad hlavu. Tu je výhoda v technikách a v zápase na kratšiu vzdialenosť Takisto materiál je rôzny. Na Okinawe, sa používali palice z bieleho, prípadne červeného mongolského dubu, ktorý je ťažký a tvrdé techniky s nimi sú prieraznejšie. Zatiaľ čo v pevninskej Číne boli počas bojov používané palice z ratanu, alebo čínskej ruže, ktoré boli oveľa ohybnejšie a ľahšie. Preto je aj systém čínskej palice oveľa akrobatickejší ako japonské, alebo okinawské štýly. Palica sa v Číne držala až na poslednej tretine. Zväčšovalo to síce akčný rádiu, ale obmedzovalo manévrovanie. Naproti tomu okinawské a japonské štýly využívajú na základných stupňoch držanie v dvoch tretinách a v zápase využívajú obidva konce palice v rýchlom slede za sebou. Rôznorodý je aj tvar Bo. Najčastejšie a najdostupnejšie sú guľaté palice. Používajú sa však aj osemhranné tvary, prípadne šesťhranné. Snáď najlepšími sú kónické zbrane, kde sa zbraň smerom ku koncom zužuje. Ideálne je zúženie z 3,5 cm na 3 cm, ale aj hrúbka by sa mala prispôsobovať proporciám protivníka. Kónický tvar zbrane vedia oceniť až cvičenci na vyšších stupňoch, kedy sa začína bazírovať na rýchlych zmenách úchopov, prechytávaní a manévrovaní so zbraňou. Až tu sa naplno využije vyváženosť zbrane. Bo je hojne využívaná ako zbraň kvôli svojej dĺžke. Ak je bojovník s Bo zručný, dokáže si udržať súpera v úctivej vzdialenosti od tela a to aj v prípade, že proti nemu stojí súper s mečom. Tu je výhoda zbrane. Jej nevýhodou, alebo skôr nevýhodou bojovníka je, keď sa súper dostane cez túto prekážku na dosah svojej zbrane. Vtedy sa však dajú s Bo robiť mäkké techniky, hody, škrtenia, transporty a imobilizácie. Všetko toto sa učí v našom systéme Kobudo Kwai VIP na vyšších technických stupňoch. Práca s Bo sa u nás začína najprv jednoduchými technika, prechádza sa cez Renzoku (blok rýchlo nasledovaný úderom, reťazenie techník), cez Kaiten (zaháňacie techniky, ktoré vytvárajú okolo tela priestor) až k pokročilým formám, kedy sa cvičenec učí ako využívať Bo v každej pozícií a vzdialenosti od tela. V zápase začíname s tvrdým zápasom, ktorý udržuje protivníka v bezpečnej vzdialenosti od nás. Neskôr si protivníka pustíme bližšie k telu a pracujeme s ním v pákach. Na vyšších stupňoch sa takisto skracuje dĺžka Bo najprv zo šesťstopovej (Rokushaku Bo) na päťstopovú (Goshaku Bo) a následne na štvorstopovú (Yonshaku Bo, alebo Jo) dĺžku. Pri kratších paliciach je už potrebné zvládnutie Mochikae (zmena úchopov) a správny odhad Maae (vzdialenosť). Pokiaľ držíte Bo v rukách, tak kvôli svojej dĺžke a váhe sa s ňou jednoduchšie manévruje dvoma rukami. Techniky jednou rukou sú väčšinou švihy, pričom Bo sa drží za jeden koniec a Bo vytvorí okolo bojovníka priestor. Techniky úderov, alebo bodnutia jednou rukou sa robili len s podporou tela. Bo sa v týchto prípadoch opierala o telo bojovníka a poskytlo mu oporu. Výnimkou nie sú ani spomínané mäkké techniky. Škrtiace techniky sa taktiež vykonávajú ľahšie dvoma rukami. Obvyklý spôsob držania Bo je dvoma rukami v tretinách zbrane, alebo na šírku ramien. V školách, ktorá pracujú s rýchlym prechytávaním a rýchlymi švihovými technikami sa však ruky posúvajú bližšie k sebe smerom ku stredu zbrane. Tým zbraň získa na rýchlosti a umožňuje ľahšie manévrovanie. Typickým príkladom je už spomínaná škola Yamanne Ryu, kde sú veľmi rýchle švihové sekvencie, postoje s ťažiskom na prednej nohe a ľahké a rýchle presuny. Tu je nutné znovu si uvedomiť, že Kobudo bol ako systém vyvinutý ako sebaobrana proti ozbrojenému protivníkovi, nie proti útočníkovi s prázdnymi rukami. To by urobil iba sebevrah. Prázdnymi rukami sa dá ubrániť proti zbrani, ale ja osobne by som proti protivníkovi so zbraňou dobrovoľne neútočil, pokiaľ by som v rukách nemal adekvátnu protizbraň. S touto zbraňou existuje snáď najviac foriem či už samostatných, alebo vo dvojici. Vďaka nepretržitej línií sa zachovali Kata staré niekoľko stoviek rokov. U niektorých je však veľmi ťažké vystopovať ich pôvod. Niektoré sa dokonca vyskytujú v rôznych školách pod tým istým menom, ale sú tam prvky charakteristické pre tú ktorú školu. Príkladom je napríklad kata Shuji no Kon, ktorá sa vyskytuje v Yamanni Ryu (pohyby sú rýchle, plynulé a švihové), Matayoshi Ryu (pohyby sú viac zakorenené, pevnejšie) a učí sa aj v škole Tesshinkan Ryu. V našom klube Kobudo Kai sa začína žiackymi Kata Renshuho Shodan, Nindan, Sandan, neskôr sa prechádza na zložitejšie a historické Kata z rôznych štýlov. Ich účelom a cieľom je pochopiť prácu s palicou z rôznych pohľadov, pochopiť jednak rýchle seky a švihy, ale byť schopný ich kombinovať s nekompromisne tvrdými údermi a prerážacími technikami, ktoré vytvorili z Bo takú obávanú zbraň. Na každý pád má systém boje s palicou svoju neoceniteľnú krásu. Práce s ňou nám posilňuje predlaktia a ramená a môže nám pomôcť pochopiť techniky, ktoré už poznáme, z iného uhla. Medzi svetovo uznávané mená Bo Jutsu dnešnej doby patria majstrov ako Toshihiro Oshiro Sensei, jeho učiteľ Kishaba Sensei z línie Yamanni Ryu, Hidetomi Tamayose Hanshi z línie Tesshinkan, Patrick McCarthy Hanshi z línie Yamanni Ryu a mnoho ďalších.

Pripravil: Mgr. Igor Vakoš

Tanbo

By | Uncategorized | No Comments

Tanbo je dvojstopová palica. Niekedy sa môžeme stretnúť aj s názvom Nuntibo/Nuntebo. Práca s ňou sa podobá systému Arnis, alebo tiež Modern Arnis, aj keď je o niečo jednoduchší. V dnešnej dobe sa môžeme stretnúť s praktickým využitím Tanbo u policajných zložiek, ktoré túto zbraň používajú ako gumený, alebo drevený obušok. O používaní Tanbo sú záznamy v kronikách z 15. – 16. storočia. Podľa týchto záznamov sa však práca s Tanbo praktikuje „Koryu spôsobom“, čo znamenalo jednoduchý protiútok zameraný Katai (tvrdým) smerom na okamžitú elimináciu protivníka úderom do hlavy, alebo zlomením kostí. Viac sa využívajú švihové techniky, ktoré sú vzhľadom k dĺžke zbrane rýchle a efektívne. Cieľom takýchto švihov sú hlavne ruky, hlava, rebrá a podobne. Táto zbraň sa dá používať nielen v páre, ale aj samostatne. Pri párovom použití sa palice stávajú doslova predĺžením našich rúk a rýchlosť, ktorou sa dá vyvinúť pri našej obrane, je vskutku pozoruhodná. Blok a protiútok by mali splynúť v jednu neprerušovanú akciu. Nasledovať by potom mala rýchla smršť úderov, ktorá pošle protivníka k zemi. Pri zaháňacích technikách sme schopný okolo sebe vytvoriť nepreniknuteľnú bariéru z tvrdého dreva z ktorej vystreľujú nebezpečné údery. Pokiaľ Tanbo používame ako samostatnú zbraň, potom sa sebaobrana veľmi podobá na prácu s Hanbo. Aj preto je v systéme Kobudo Kwai VIP zaradená práve do systému s Hanbo na vyšších technických stupňoch. Môžeme s ňou súpera účinne blokovať, udrieť, ale aj zachytiť, zapáčiť, hádzať. Vďaka svojej dĺžke je ideálna pre boj na zemi a na transport súpera Hoci sú tieto zbrane jednoduché a relatívne malé, v rukách skúseného bojovníka predstavujú nebezpečnú výhodu. Musíme však mať neustále na pamäti, že Kobudo nie je len prostriedok sebaobrany, ale aj celoživotnú cestu sebazdokonaľovania.

Pripravil: Igor Vakoš

Tekko

By | KobudoKai | No Comments

Sú dva pravdepodobné pôvody tejto zbrane. Jedna teória je, že Tekko sa používala na rybárskych člnoch pri vyťahovaní sietí z vody aby sa nezarezávali do ruky. Druhá teória hovorí, že to pôvodne bola konská podkova, ktorá sa jednoducho vzala do rúk. Prvý druh sa vyrábal z dreva, druha samozrejme z kovu. Táto zbraň sa používa na údery, bloky, úchopy a páky na kĺby Je to jedna z najmenších zbraní systému Ryukyu Kobudo. Jej techniky sú asi najbližšie k technikám otvorených rúk, preto je pre túto zbraň takmer nevyhnutné ovládanie aspoň základov Karate. Vďaka svojej veľkosti sa nosila v rukáve, alebo v príručnej taške a v prípade potreby bolo otázkou okamihu ju vytiahnuť a rýchlo použiť. Dokázala tiež posilniť úder rovnakým spôsobom ako boxer v dnešnej dobe. Na úderovej ploche Tekko sú jeden až tri výstupky, ktoré slúžia na presné zasahovanie citlivých a vitálnych bodov na tele súpera. Vyrábala sa z akéhokoľvek tvrdého materiálu, ale prevažne z kovu, železa, ocele, alebo dreva. Používala sa v páre. Vďaka veľkosti zbrane radíme techniky Tekko do rodiny techník otvorenej ruky. V systéme Ryukyu Kobujutsu existuje jedna kata, ktorá kombinuje techniky Naha, Shuri a Tomari Te.

Pri zápase sa pozornosť sústredí na kostnaté časti tela ako sú zápästia, lakeť, hrudná kosť, krčná chrupavka, rebrá a členky. Preto sa pri štúdiu Tekko kladie dôraz na rýchle zmeny uhlov, ale aj výšku úderu. Rovnako efektívne sú aj útoky na svaly. Táto zbraň bola bez akejkoľvek pochybnosti navrhnutá pre potreby boja. Predstavte si trénovaného bojovníka, ktorého úder je tvrdý ako železo!!! Moderne Kata Senseia Gichina Funakoshiho vraj pripomínajú Kata s Tekko Tekko je rovnako nápomocné pri mäkkých technikách. Vstupné Atemi, tvrdý protiútok, je tak prekvapivý a šokový, že dostať súpera na zem je potom naozaj len záležitosť sekúnd. Pretože táto zbraň poskytuje len veľmi malú ochranu, je pri nej kľúčový nácvik Tai Sabaki a Ashi Sabaki (pohyb tela a pohyb nôh). Viac ako u iných zbraní musíme vykonávať rýchle presuny a vyhýbať sa priamym konfrontáciám. V nevyhnutných prípadoch môžeme blokovať s Tekko, to si však už vyžaduje istý stupeň majstrovstva s touto zbraňou. Najznámejším expertom na Tekko bol otec moderného Kobudo, Sensei Shinken Taira. Kobudo sa venoval popri pravidelného cvičenia Karate pod vedením Senseia Gichina Funakoshiho, ktorý mu v ňom neskôr udelil stupeň 7. Dan. Bol to práve Funakoshi Sensei, ktorý podchytil záujem mladého Shinkena Tairu o zbrane a učil ho základy Kobujutsu (Funakoshi Sensei bol expertom na Sai, Bo a Tonfa). Neskôr Sensei Shinken Taira skombinoval tradičné pohyby s touto zbraňou a vytvoril tak najznámejšiu Kata s Tekko, Meazato no Tekko (Meazato bolo rodinné meno jeho matky). Dnes sa tato Kata cvičí po celom svete. Ani náš klub nie je výnimkou. Je možné stretnúť sa aj s iným tvarom Tekko. Sú to dve klasické konské podkovy, ktoré sú rozšírené a spojené proti sebe. Prečnievajúce hroty potom boli zabrúsené do ostrých bodcov. Táto verzia Tekko poskytuje najviac ešte možnosť zachytenia zbrane, alebo ruky, čo s klasickým Tekko nemôžeme. Túto verziu zbrane popularizoval okinawský majster Kensho Tokumura uvádzaním Kata Tokushin no Tekko.

Pripravil: Igor Vakoš

Timbe

By | KobudoKai | No Comments

Táto zbraň patrí medzi najfascinujúcejšie a najarchaickejšie zo systému RyuKyu Kobudo. A to aj napriek tomu, že v Európe nie je známa do takej miery, ako päť základných zbraní systému. Používala sa v kombinácií s rôznymi zbraňami a preto budem o každej zbrani a kombinácií hovoriť zvlášť. Najskôr si ale vysvetlíme, čo to vlastne to Timbe, alebo aj Timbe, asi je. Timbe je štít. Najrozšírenejšia verzia sa vyrába z korytnačieho panciera, ale môžeme nájsť i verziu z dreva, spleteného viniča, či dokonca slamy. Veľkosť štítu je obvykle 45 cm na výšku 38 cm na šírku. Aj z tohto popisu môžeme vidieť, že ako najvhodnejší sa používal pancier morských korytnačiek žijúcich v mori okolo súostrovia RyuKyu. Pancier sa potom lakoval živicou. Pôvodne sa pancier používal ako akási nákupná taška na prenášanie menších bremien a jasne z neho vyplýva jeho rybársky pôvod. To isté platilo aj o verziách zo spletenej slamy, alebo z dreva. Známe sú spojenia s troma zbraňami. Budeme sa venovať každej zbrani zvlášť.

Prvé spojenie, ktoré sa používa aj v našej škole Kobudo Kai, je spojenie s Rochin, alebo krátkym oštepom. Táto kombinácia nám skôr pripomína afrického domorodého bojovníka kmeňa Zulu, alebo rytiera zo stredoveku s krátkym mečom a štítom než rybára bojujúceho proti obrnenému samurajovi. Ale sú historicky dokumentované školy a majstri, ktorí to dokázali. Rochin je osem až dvanásť stôp dlhý kus dreva s tri až štyri palce dlhým hrotom. Čiže typický menší oštep, ktorý sa pri rybolove používal na napichnutie ryby a jej rýchle vypitvanie. Jeho dĺžka sa upravovala podľa telesného vzrastu tak, aby bola rúčka rovnako dlhá ako predlaktie a čepeľ presahovala za lakeť. Najrozšírenejší tvar čepele bol tvar slzy, kde sa čepeľou dalo ľahko rezať, sekať, ale i bodať. Záležalo iba od polohy zbrane v ruke. Okrem tejto najznámejšej verzie môžeme nájsť prakticky akýkoľvek tvar. Koniec rúčky bol pre lepšiu uchopiteľnosť rozšírený do tvaru hrušky. Spravidla sa Rochin držal v pravej ruke a to je asi najznámejšie spojenie. Pri oštepe bola životne dôležitá jeho hmotnosť. Bojovník musel byť schopný prechytávať Rochin v prstoch, aby mohol využívať obidva konce zbrane. Spojenie Rochin a Timbe bolo smrtiace a využívalo sa predovšetkým na protiútoky. Používalo sa dvoma spôsobmi. Jeden je pre nás klasický, ktorý si predstavujeme pri tejto kombinácií, čiže štítom sa blokujú údery a oštep útočí. Problém bol, že lakovaný korytnačí pancier je síce pevný, ale po niekoľkých úderoch meča sa zvyšuje nebezpečie, že sa pancier jednoducho rozletí, zlomí, alebo aspoň praskne. Preto sa začali hľadať nové spôsoby boja. Štít sa začal využívať i na údery. Jeho ostré hrany boli schopné súperovi spôsobiť vážne zranenia a zároveň odvádzali pozornosť a rozptyľovali. Okrem tejto metódy sa štít využíval na zakrytie výhľadu. Pri útoku sa jednoducho nastavil do cesty, alebo sa vrazil súperovi do tváre, oslepil súpera, odviedol jeho pozornosť a ostrý oštep Rochin už dokončil svoju prácu. Údery a seky štítom sa viedli po oblúku, aby sa predišlo vážnym poškodeniam panciera, oštep sa vpichoval do spojov samurajského brnenia ako bolo podpazušie, pod, alebo nad hrudný plát, do slabín, alebo do krku. Hovorí sa, že pre správne pochopenie zbrane sú potrebné dobré kolená, pretože táto zbraň si vyžaduje aj techniky v kľaku a dôkladné pochopenie a zvládnutie techník Ukemi (pády a prevaľovanie sa). Občas sa využívalo aj spojenie dvoch Rochin, alebo dvoch Timbe. Obvyklou technikou bolo zachytenie zbrane, strhnutie na zem a prevalením sa po nej sa zbraň vytrhla z ruky. Rovnako obvyklé bolo schovanie oštepu za štít a jeho použitie až v poslednej chvíli, čím sa zachoval moment prekvapenia.

Ďalšou zbraňou, ktorá sa používala v spojení s Timbe, bolo Seyryuto. Bola to krátka mačeta, ktorá nám ešte viditeľnejšie pripomína európskeho stredovekého rytiera a jeho meč a štít. Mačeta však nebola taká bežná, pretože Okinawa nemá prirodzené ložiská kovu a železnej ruky a musíme si tiež uvedomiť, že v od 16. storočia bol na Okinawe absolútny zákaz nosenia zbraní. Poslednou zbraňou, ktorá sa používala pri spojení s Timbe, je Tanto. Bola to krátka dýka. Ale znova platí predošlé upozornenie a pripomienka. V našom systéme Kobudo Kwai sa pri vyšších stupňoch ako doplnková zbraň používa zbraň známa pod menom Tatami Tempai, alebo Tatami Tempei. Jej pôvod môžeme hľadať buď v rohožke pre domom, kde sa nechávali topánky, alebo v nákupnej taške na ryby. Je vyrobená u mäkkej kože, alebo jelenice. V boji sa používala niekoľkými spôsobmi. Vďaka materiálu sa používala hlavne pri blokovaní meča. Pri dopade meča sa Tatami Tempai okamžite uvoľní, aby sa stala vláčnou a obtočí sa okolo zbrane, alebo ruky protivníka. Pokračuje sa potom mäkkými, alebo tvrdými technikami. Na tvrdé techniky sa používajú bočné držadlá, alebo rúčky za ktoré sa Tatami Tempai držala. Používali sa rovnakým spôsobom ako Tessen. To isté sa stalo, keď sa v boji Tatami Tempai pretrhlo. Využívali sa aj na techniky Kaiten (zaháňanie). Vtedy sa s Tatami Tempai pracovalo podobným spôsobom ako s Nunchaku, pričom drevo na koncoch slúžilo ako závažie. Ďalším použitím Tatami Tempai v boji bolo zakrytie výhľadu, oslepenie protivníka, či dokonca jeho udusenie. Vtedy sa Tatami Tempai obtočilo okolo celej hlavy a stačila jedna ruka a útočiaci samuraj stratil orientáciu, chuť bojovať a postupne sa dusil. Pri tejto technike obranca hodil útočníka na zem tvárou dole a sadol si mu na chrbát. Tým bol útočník dokonale bezmocný a odkázaný na zhovievavosť obrancu. Ako Timbe, tak aj Tatami Tempai boli pôvodne nástrojmi denného použitia. Tento štýl boja rozvíjali hlavne jednoduchý rybári a farmári. Pracovali od rána do noci v náročných podmienkach, preto sa nemôžeme diviť, že s týmito zbraňami neexistujú takmer žiadne historické Kata. V spojení s Rochin sa dochovala Kanegawa no Timbe, ktorá sa ďalej odovzdáva napríklad v línií Tesshinkan Ryu. V spojení so Seyryuto sa odovzdáva kata Timbe no Kata v línií Matsubayashi Ryu. Medzí významných majstrov tejto zbrane sú zaraďovaní majstri už zmieňovanej línie Matayoshi, hlavne Shinpo Matayoshi Sensei a zo žijúcich majstrov je to Hanshi Patrick McCarthy, ktorý túto zbraň študoval nielen na Okinawe, ale snažil sa pochopiť aj princípy boja afrických bojovníkov a vytvoril dnes už svetoznámu Koryu no Timbe Kata.

Pripravil: Igor Vakoš

Nunchaku

By | KobudoKai | No Comments

Je to snáď najznámejšia zbraň RyuKyu Kobudo. Svoju popularitu získala vďaka filmom s Bruce Leem, ako aj ďalším komerčným filmom. Poľnohospodársky pôvod Nunchaku je zrejmý. Vo Východnej Ázii sa používali na mlátenie obilia, či ryže. Iný druh slúžil ako konské zubadlo a ďalší (s krátkym spojom) ako luskáčik na orechy. V pôvodnej forme boli ramená kratšie ako predlaktia človeka. Ako spoj slúžili prepletené vlasy z konského chvosta.

V období vpádu klanu Satsuma, kedy bolo zakázané na Okinawe nosenie akýchkoľvek zbrani, sa do cepov začali implementovať známe techniky so Sansetsukon a začal sa formovať vlastný systém okinawského Nunchaku Jutsu. Bol ovplyvnený jednak okinawským Te (známe sú aj pomenovania Tode, alebo Toudi Jutsu) a čínskymi osadníkmi z dediny Kuninda. Keď Nunchaku nadobudlo charakter zbrane, ramená sa začali formovať do kónického tvaru a ramená sa začali predlžovať kvôli účinnejším blokovacím technikám. Táto nevinne vyzerajúca zbraň sa dokáže v rukách odborníka zmeniť na vír tvrdého dreva, ničiaceho všetko živé v dosahu. Pri seku je tlak na miesto dopadu asi 500 kilogramov na centimeter štvorcový. Pre priblíženie – ako keby vám niekto postavil na hlavu pol tonovú tyč s jednocentimetrovými hranami prierezu. Pri predstave, že ľudská lebka pukne už pri 4 kilogramoch je táto predstava hrôzostrašná. Dobre vedené rameno dokáže vyvinúť silu 600 kp/cm štvorcový, čomu neodolá takmer nič. Treba si tiež uvedomiť, že drevo na rozdiel od kovu láme kosť spôsobom trieštivej zlomeniny. Takýto typ úrazu je vždy komplikovaný, pretože jednotlivé fragmenty kosti treba pred imobilizovaním napraviť chirurgicky. Takisto si treba uvedomiť, že pri zručnosti je táto zbraň schopná udierať aj „za roh“, čiže sa dokáže ohnúť a udrieť aj súpera ukrývajúceho sa za prekážkou, alebo blokujúceho našu zbraň. Aj z tohto dôvodu si treba mať na pamäti, že zo začiatku môže byť Nunchaku rovnako nebezpečné protivníkovi, ako aj majiteľovi Nunchaku. Preto by sa malo začať postupne.

Vhodnými materiálom na výrobu Nunchaku je tvrdé drevo, napr. biely, červený, alebo mongolský dub. Stretli som sa aj so zbraňami s exotickejších driev ako boli eben, alebo palisander. Z domácich drevín sú vhodné dub, alebo agát. Dnes sa dajú zohnať aj kovové, teleskopické, umelohmotné, gumené Nunchaku. Ako spojivo môže poslúžiť aj reťaz alebo lanko z pevnej, nie však pružná tkanina, alebo guma. Pri výbere Nunchaku si musíme byť vedomý prečo a načo si zbraň kupujeme. Je síce romantické predstavovať si, že Kobudo (a povedzme si otvorene, že aj Karate) vzniklo pri snahe obyčajného ľudu vymaniť sa spod jarma otrokárstva klanu Satsuma, ale keď si uvedomíme, že farmár pracoval na svojom políčku 10 hodín denne, tak mi príde trochu nepravdepodobné a nereálne, že by po príchode domov po zotmení odniekiaľ vytiahol svoju zbraň a piloval s ňou zložité zostavy a kombinácie. Podľa môjho názoru bola vďaka svojmu tvaru a funkčnosti využívaná ako zbraň rovnako, ako ju používali husiti a ako stredoveký rytieri používali svoje ostnaté cepy. Avšak v dnešnej dobe je Nunchaku skvelým tichým učiteľom, ktorý nám nedovolí poľaviť v našej koncentrácií a každé zaváhanie potrestá bolestivou skúsenosťou. Čo sa týka Kata s Nunchaku, existuje veľmi málo dochovaných historických Kata, pretože väčšina majstrov si vytvárala vlastné Kata, ktoré korešpondovali s ich systémom a školou výučby. Aj dnes nachádzame Kata pomenované ich tvorcov. Medzi majstrov Nunchaku patrili mená ako Yabiku Modem, autor kata Yabiku Sho a Yabiku Dai, Shinken Taira, ktorý vytvoril preslávenú kata Meazato no Nunchaku (Meazato je meno jeho matky), Motokatsu Inoue, ktorý vytvoril kata Senhara, z dnes žijúcich majstrov napríklad Fumio Demura, ktorý vytvoril kata Demura Ichi a Demura Ni. V systéme Kobudo Kwai sa zo začiatku cvičia žiacke kata, ktoré majú pomenovania Renshuho Shodan, Nidan, Sandan, atď. Neskôr sa prechádza k majstrovským kata. Niektoré z nich sú menované vyššie. Účinnosť a nebezpečnosť tejto nenápadnej zbrane boli príčinou, prečo je jej nosenie, či vlastníctvo v mnohých štátoch sveta zakázané. Stačí ak spomenieme Nemecko, Francúzsko a USA. Ľudia sa dozvedeli o Nunchaku a mnohí delikventi ho zneužili pri rôznych násilnostiach. Preto by sme nemali zabúdať, že každá zbraň Kobudo, Nunchaku nevynímajúc, je určená na náš vlastný duchovný a telesný rozvoj.

Pripravil: Igor Vakoš