was successfully added to your cart.

Sansetsukon

By | KobudoKai | No Comments

Po čínsky sa táto populárna zbraň nazýva San ťie kun. Je to trojitá palica, respektíve trojité Nunchaku. Podľa legendy vznikla zbraň priamo v Shaolinskom chráme okolo roku 600 n.l. Iné zdroje uvádzajú dátum vzniku až v roku 960 n.l. v období dynastie Song. Armádnemu generálovi Jun Hong Yahovi, expertovi na palicu, sa palica v boji zlomila a on ju spojil reťazou. Neskôr spojil tri palice, čím vznikol Sansetsukon. Podľa niektorých zdrojov bola táto zbraň nasadzovaná do armády, kde bola používaná na obranu voči oštepom a iným dlhým zbraniam. Používala sa v boji armád, kde sa protivníci skrávali za veľké štíty. Táto legenda je však podľa môjho osobného názoru málo pravdepodobná. Na Okinawu údajne priniesol trojitú palicu majster Matayoshi Shinko (1888-1947), ktorý sa naučil narábať s touto zbraňou počas svojej druhej návštevy Číny na začiatku 20. storočia, kde sa ju učil od majstra známeho pod menom Kingai. Veľkou výhodou bolo to, že Sansutsukon dokázal udrieť “za roh”, čiže dokázala trafiť protivníka ukrývajúceho sa za štít ohybnými koncami zbrane a pri rotačných technikách sa generovala obrovská sila. V bojových podmienkach sa takisto mohla správnym manévrovaním meniť dĺžka zbrane a stávala sa tak striedavo jednoručnou, ale i párovou, prípadne sa jej možnosti kombinovali. Najbližšie má k zbraniam Tanbo, Nunchaku a k Bo. Ako Sansetsukon sa používala bočnica na vozíku roľníkov, ktorí ňou zaisťovali baly cukru, sena a podobne. V prípade ohrozenia sa vozík zbavil bočnice a tá sa použila ako smrtonosná zbraň. Verzií zbrane je viac. Na Okinawe ju môžeme nájsť aj pod menom trojitá Nunchaku, alebo Sanchaku. Väčšinou sa líšia dĺžkou (od 1m do 2,5 m). Ramená sú rovnako dlhé, ale existujú aj verzie ramien rôznych dĺžok. Materiál býva spravidla ten istý – pevný biely dub, flexibilnejší bambus alebo ratan, pričom sa dajú kúpiť tieto zbrane aj z plastu, alebo hliníka. V každom prípade je dobré používať tvrdé materiály a nepružné spojenia. Spojenie je podobné ako na Nunchaku reťazou, alebo povrazom. Takisto rôzne sú tvary od guľatých cez šesť až osemhranné. Ramená sú rovné, nie kónické. Existuje aj Jonsetcukon, štyri tyče spojené reťazou. Môžu byť rovnako dlhé, ako aj dĺžkovo rozdielne a môžu mať na koncoch upevnené železné hroty. V systéme Kobudo Kwai VIP a v členskom klube Kobudo Kai používame dĺžky jednotlivých častí asi 60 cm dlhé a na spojenie používame lano. Dá sa ľahšie vymeniť a je na ňom ľahšie rozpoznať opotrebovanie. Takisto je tichšie a pri pákových technikách spôsobuje menšie zranenia. Historicky sa na spájanie častí používal povraz, alebo šnúrka, konské, alebo ženské vlasy, ktoré sú vraj pevnejšie ako mužské. V žiadnom prípade sa nepoužíva guma, alebo elastické tkaniny. Kvôli svojej variabilnosti je s ňou práca zložitejšia. Je totiž vyššie riziko zranenia a zranenia sú vážnejšie. Aj preto je podmienkou začiatku výuky Sansetsukon v našom klube Kobudo Kai vek minimálne 18 rokov a aspoň 3.Kyu Kobudo. Začína sa s ňou pracovať jednoduchým spôsobom z postoja Chudan, prípadne Jodan no Kamae, kde sa najprv cvičenec učí blokovať, prípadne udierať každým ramenom zvlášť. Na ďalších stupňoch prichádza práca obidvoma ramenami podobným spôsobom ako s Tanbo, do techník sa však zapája i stredný diel. Ďalej sa pokračuje cez jednoduché švihy, kde sa vyučuje podobným spôsobom ako základy v Nunchaku, čiže sa kladie dôraz na techniky Furi Tome (Huridome, zastavenie letiaceho ramena). V tejto chvíli musí mať cvičenec zbraň dokonale pod kontrolou a musí presne poznať reakcie voľného ramena pri švihu. Bojovník musí ovládať svoju zbraň a nie zbraň ovláda bojovníka. Ďalším stupňom sú náročné Kaiten techniky. Tie sú veľmi populárne aj vďaka čínskym kung-fu filmom a easternom. Stretol som sa s „majstrami“, ktorí zbraň roztočili, potom zavreli oči a snažili sa roztočenú zbraň „nejako“ zachytiť, aby ich neudrela príliš tvrdo. Ďalší spôsob s ktorým sa dá stretnúť, je chytiť zbraň za poslednú tretinu a točiť s ňou okolo hlavy. Týmto spôsobom je však bojovník chránený len asi na 30%. Je chránený len asi tretinový oblúk pred ním, zvyšok je plytvanie energiou. Kaiten techniky (zaháňacie techniky) by mali fungovať na vytvorenie si priestoru okolo seba, na zastrašenie protivníka, v rámci tréningu na zvýšenie šikovnosti a zručnosti v zbrani a nie ako samoúčelné cvičenie. Sansetsukon pri správnom zachádzaní vytvorí okolo tela bojovníka neprekonateľnú prekážku z tvrdého dreva, ktoré rotuje vo veľkej rýchlosti s sile. Ďalším stupňom sú údery touto zbraňou, kde sa využívajú všetky tri časti zbrane. Nasledujú pokročilé švihové techniky. Švihá sa buď koncovým voľným ramenom, alebo koncovým a prostredným, ak chcem získať väčší akčný rádius. Ako som už spomínal vyššie, pri týchto technikách je Sansetsukon schopný udrieť aj „za roh“. Pri náraze stredného ramena na prekážku voľné rameno pokračuje v lete a zasahuje. Tieto techniky sú obzvlášť účinné a prekvapivé ak súper nastavuje ako obranu inú palicu, alebo predlaktie v snahe zastaviť švih. Rovnako ako pri Nunchaku, aj tu pri švihových technikách zasahuje posledná tretina voľného letiaceho ramena, kde je sústredená najväčšia švihová sila. Ak by sme zasiahli prekážku strednou tretinou ramena, tak je problém pri reťazení techník. Ak by sme zasiahli prekážku tretinou ramena, ktorá je najbližšia k spoju, tak je vysoko pravdepodobné, že sa zbraň odrazí späť na nás. Takisto aj v Kumite (zápas) sa pokračuje od jednoduchších techník k zložitejším kombináciám. Začína sa jednoduchými blokmi, pokračuje sa kombináciami proti útokom, kde okamžite po obrane nasleduje protiútok, prechádzame k reťazeniu techník za sebou. Ďalším stupňom sú hody proti rôznym útokom rúk, alebo nôh. Z nich prirodzene vychádzajú imobilizačné techniky na zemi, škrtenie, páky na ruky, bolestivé zovretia končatín. Posledným stupňom je transport súpera. Výhodou tejto zbrane je jej flexibilnosť. Aj pri zachytení súperovho útoku a prípadnej imobilizácií, alebo zapáčeniu ešte stále môžem mať voľné druhé rameno zbrane, ktoré sa dá jednoducho použiť na úder, na švihovú techniku a podobne. Ďalšou výhodou je skladnosť zbrane. Dá sa zložiť a dá sa s ňou bojovať ako s jednou Tanbo (dvojstopová palica) bez toho, aby sme súperovi vážnejšie ublížili švihovými technika. Je variabilná i v zmene vzdialenosti. Ak je súper ďaleko, zbraň sa roztiahne až do dĺžky cez 2 metre. Ak sa súper dostane na krátku vzdialenosť, zrazu máme v rukách 60 cm palicu, ktorou pracujeme na krátku vzdialenosť. V rámci foriem sa začina so žiackymi Renshuho Kata, Shodan, Nidan, Sandan, Yondan a Kaiten a potom sa pokračuje pokročilými formami. Kvôli svojej relatívnej mladosti na Okinawe takmer nie sú historické Kata. Najznámejšou historickou Kata je Hakuho, ktorú priniesol na Okinawu už spomínaný Matayoshi Shinko Sensei, ktorý sa takisto radí aj k najväčším okinawským majstrom tejto zbrane. Okrem tejto kata vytvoril aj formy Sansetsukon no Sho a Sansetsukon no Dai. Neporovnateľne väčší počet foriem s touto zbraňou je v čínskych štýloch, kde má tato zbraň dlhú históriu Podobne ako Nunchaku, je aj Sansecukon vďaka svojej účinnosti zakázaný vo viacerých krajinách. Je to zbraň, ktorá rozvíja našu pozornosť, šikovnosť a rýchlosť. Dovoľuje nám vybrať si to najvhodnejšie pre nás a môže sa stať skvelou zbraňou na mieru. Umožňuje držať si od súpera odstup, ale aj boj na krátku vzdialenosť, prípadne na zemi. Vďaka svojej kráse a exotickosti sa stala populárnou zbraňou aj v čínskych easternoch, Kung Fu filmoch. Medzi známych protagonistov tejto zbrane patrí Jet Li.

Pripravil: Mgr. Igor Vakoš

Sai

By | Uncategorized | No Comments

Pôvod tejto zbrane je dodnes zahalený tajomstvom. Spolu s Bo je jednou z najstarších zbraní Ryu Kyu Kobudo a systém Sai Jutsu je rozvinutý len o kúsok menej ako Bo Jutsu. Avšak ako sa táto zbraň dostala na Okinawu? Je rozšírená predstava, že Sai bola pôvodne nástrojom roľníkov, ktorí ju používali buď ako kolík na sadenie ryže, alebo ako jednoduché vidly, prípadne na česanie ovocia zo stromov. Ale súostrovie RyuKyu má prevažne bažinatú pôdu a preto tieto ostrovy nemajú prirodzené ložisko kovov a dovoz železa z iných krajín bol veľmi nákladný. Takže táto teória je neopodstatnená. Napriek tomu je umenie s kovovým trojzubcom rozšírené a Sai Jutsu patrí k vrcholným umeniam Kobudo. Je pravdepodobné, že Sai na Okinawu priviezli námorníci z Javy a Sumatry, pretože Okinawa bola križovatkou obchodných ciest. Ďalšou z teórii je, že Sai je odvodená od rituálnej zbrane hinduistického boha Indra a na Ryu-kyu ostrovy ich doniesli čínski budhistickí mnísi. Hovorí sa, že ju používali v sebaobrane, pretože nebola ostrá a buddhistické predpisy zakazovali nosiť pri sebe ostré zbrane. Nech už je jej pôvod akýkoľvek, ostáva skutočnosťou že táto na pohľad pôvabná zbraň sa stáva v rukách skúseného bojovníka smrteľným nástrojom účinným aj proti obávanému samurajskému meču bojovníkov klanu Satsuma. Pri väčšine zbraní Kobudo platí utkvelá predstava, že to boli pôvodne nástroje dennej potreby, ktoré si roľníci pretvorili na zbrane. Avšak niektoré dnes používané zbrane RyuKyu Kobudo boli vyvinuté ako zbrane a používali sa ako zbrane. Skvelým príkladom je aj Sai. Používala a rozvíjala ju hlavne hradná stráž a policajní dôstojníci, čiže opäť trieda Chikudun Pechin. Logickosť tohto tvrdenia je zrejmá na prvý pohľad. Kto z vás už niekedy držal Sai, toho na prvý krát prekvapila jej váha. Váži niečo okolo kila a pol. Opäť nesmieme zabudnúť, že farmári žili vo feudálnom zriadení a tým pádom pracovali na svojom poli, alebo na poli svojho pána niečo okolo 8 – 10 hodín denne. Mne osobne pripadá nepravdepodobné, že by po práci prišiel nevoľník domov, chytil by takú ťažkú zbraň a išiel ďalej rozvíjať svoje bojové zručnosti. Vychádzam pritom z faktu, že Sai je po Bo najstaršou zbraňou RyuKyu Kobudo s najprepracovanejším systémom výučby. Táto zbraň je v rôznych modifikáciách známa po celej Ázii – od Indie, cez Indonéziu a Čínu, až po Japonsko. Na japonských ostrovoch je však známejšia podobná zbraň – Jitte. Obidve zbrane pracujú na spoločnom princípe. Hlavný hrot súperovu zbraň blokuje a bočné ramená slúžia na zachytávanie a odkláňanie. Nie je jasné, či majú spoločný pôvod, alebo sa jedná len o vývin zbrane na základe podobných potrieb a požiadaviek Sai pripomína kovový trojzubec s kratšími bočnými hrotmi, pričom hlavný hrot je cylindrického, alebo osemuholníkového tvaru a špička centrálneho hrotu býva obvykle zaguľatená. Poznáme viacej tvarov Sai (Manjisai, Nuntesai,..). Hlavné rozdiely medzi nimi sú v usporiadaní bočných hrotov voči hlavnému hrotu. Modifikácie vznikali z rôznych potrieb. Hrot smerujúci dole sa používal na pridržanie zbrane pri zemi, hrot smerujúci hore zachytával zbraň letiacu zhora. Známou a exotickou zbraňou je aj Sai upevnená na konci palice Bo (Nuntebo), ktorú pravdepodobne využívali bojovníci pri jazde na koni, prípadne polícia pri jazde na koňoch.. Je pravdepodobné, že pôvodne boli hroty na Sai ostré a až v neskoršej dobe sa hroty zaguľatili kvôli bezpečnosti cvičenca. Základy techník so Sai priniesol na Okinawu známy majster Yara z ostrova Chatan okolo roku 1782. Študoval bojové umenia v Číne, v provincií Fukien a tam si osvojil umenie Hsing-I a prácu s palicou a motýlími nožmi. Po návrate na Okinawu kodifikoval techniky motýlích nožov (tradičná zbraň južných čínskych štýlov, známa v dnešnej dobe napr. vo Wing Tsun) tak, aby sa dali použiť so Sai. Upravil ťažisko zbrane a umožnil jej rýchle zatváranie a otváranie (formy Honte a Gyakute), ktoré slúžia na oklamanie protivníka. Ako spomienka na tohto veľkého majstra nám ostali formy: Chatan Yara no Sai a Chatan Yara no Kon (tieto formy sú zaujímavé tým, že hoci sú to kata Kobudo, používajú sa tam techniky prázdnej ruky). V niektorých kata sa však cvičí aj s troma Sai, pričom sú v nich obsiahnuté vrhacie techniky (Shuriken Waza). Tieto kata sa učia hlavne v línii Matayoshi Ryu a ďalšou. Ďalšou a hádam najznámejšou školou v ktorej sa vyučuje Sai Jutsu je Yamanni Ryu. Ako sme už spomenuli, Sai bola spolu s Bo najstaršou systematicky rozvíjanou zbraňou v RyuKyu Kobudo. Aj preto s ňou existuje relatívne veľa historicky dochovaných Kata. Aj tu sa názvy dávali podľa mena autora Kata. Okrem už spomínaných Kata od majstra Chatana tu máme napr. Aragaki no Sai, Kishaba no Sai, Kushanku no Sai, Tsuken Shitahaku no Sai, Matsuhigo no Sai, Hamahiga no Sai a mnohé ďalšie. Vďaka svojmu tvaru a anatómií je Sai veľmi rôznorodou a vďačnou zbraňou. Čo by mohlo začiatočníka odradiť je jej váha, pretože je to celokovová zbraň. Pretrénovanie s touto zbraňou môže viesť k zápalu šliach, ktoré sa musí potom liečiť dlhodobo. Aj preto sa v našom klube Kobudo Kai dovoľuje cvičiť so Sai až od 18 rokov. Systém Kobudo Kwai zahŕňa na nižších technických stupňoch rýchle otváranie a zatváranie zbrane (zmeny z Honte do Gyakute Mochi), techniky seku s otvorením Sai (Uchi), rýchle, švihové a prierazné techniky (Kaeshi) a blokovanie kovovým telom (Uke). Neskôr sa prechádza k Morote technikám, čiže obidve zbrane sa využívajú naraz. Jedna blokuje, druhá okamžite vykonáva protiútok. Neskôr sa prichádza k zaháňacím technikám (Kaiten), ktoré majú za úlohu súpera zastrašiť a vytvoriť okolo nás priestor na vykonávanie techník. Kaiten techniky si už vyžadujú vysokú zručnosť a značnú silu v predlaktiach a prstoch. Kvôli lepšiemu a pohodlnejšiemu úchopu a kvôli zabráneniu kĺzaniu zbrane v spotenej ruka sa rúčka na Sai (Tsuka) obtáča rôznymi vláknami. Kedysi sa používali vlákna z bambusu, dnes sa používa koža, koženka, oplet, dokonca aj koža z raje. V zápase sa v systéme Kobudo Kwai VIP začína najprv s tvrdým zápasom. U Sai je výhoda jej váha a materiál. Už len to dáva tvrdým technikám drvivosť pri dopade a úder dokáže aj nechtiac spôsobiť vážne zranenia, opuchy, prípadne zlomeniny Preto treba byť pri zápase obzvlášťopatrný. Hlavné pri útokoch na hlave,zápästia, alebokrk.V tvrdom zápase sa okrem sekov na hlavu, prsty, ruky, prípadne celé telo, využívajú aj bodnutia.Tie sa môžu vykonávať jednak hlavným hrotom (Monouchi), tam techniky vedieme na oči, krk, na strednú líniu tela, alebo bočnými hrotmi (Yoku). Pri nich sa techniky vedú na spodné rebrá, ľadviny, vnútorná strana stehien, lakeť, podpazušie, prípadné na šľachy na zadnej strane ohybu kolena. Ako prekvapivá technika sa môže využívať aj úder koncom rúčky (Tsukagashira). Je prekvapivé, ak súpera po zablokovaní zbrane udrieme koncom priamo doprostred čela. Na ďalších stupňoch prichádzajú hody, ktoré sú so Sai zvlášť nebezpečné. Táto zbraň je totiž schopná zachytiť zápästie útočníka medzi hlavný hrot (Monouchi) a bočný hrot (Yoku) a pri páde tak protivníkovi vykĺbiť, prípadne zlomiť zápästie. Vďaka tomu ma však táto zbraň výhodu pri imobilizačných technikách a transportoch protivníka. Tieto techniky využívali okinawské policajné jednotky. Vďaka zachyteniu ruky sú nadmieru účinné aj páky. Tajnou technikou pri zápase boli vrhacie techniky (Shuriken Waza), kedy sa Sai vrhla po súperovi. Už len samotná jej hmotnosť mohla spôsobiť pri zásahu zranenie. Ak ju však hodil zručný bojovník, Sai sa zabodla súperovi do nohy. Bolesť spôsobila chvíľkové ochromenie a dezorientáciu. Ďalším spôsobom obrany bolo hodenie dvoch Sai tak, aby bočné hroty (Yoku) znehybnili súperovu nohu a zabránili mu tak v manévrovaní nohami. Sai je rozšírená aj medzi známymi majstrami Karate, ktorí ju berú ako doplnok k svojmu tréningu s prázdnymi rukami. Medzi majstrov so Sai patril aj Funakoshi Gichin, od ktorého sa učil Karate, ale okrem iných zbraní aj Sai Jutsu zakladateľ moderného Kobudo, Taira Shinken. Zo súčasných majstrov Karate patrí medzi majstrov so Sai Shihan Higaonna Morio. O popularizáciu tejto zbrane na Západe sa zaslúžila jedna z vedúcich osobností súčasného Kobudo, Demura Fumio a jeho učiteľ Sagakami Ryusho.

Pripravil: Mgr. Igor Vakoš

Bo

By | KobudoKai | No Comments

Cieľom tejto série článkov nie je vyškoliť z čitateľov majstrov RyuKyu Kobudo. Je to pohľad na využitie a históriu jednotlivých zbraní tak ako sa učia v systéme Kobudo Kwai VIP a v jeho členskom klube Kobudo Kai. Náš systém predstavuje eklektickú kombináciu rôznych škôl a pôvodných štýlov Kobudo. Samozrejme, že každá škola má svoj vlastný pohľad najednotlivé zbrane, ktorý môže byť odlišný od pohľadu autora. Cieľom článkov je však rozšíriť znalosti o rôznych zbraniach, ktoré sa učia v Kobudo Kwai VIP a v Kobudo Kai. Jednou zo zbraní, ktorej sa budeme venovať v tejto sérií o bojovom umení Kobudo je dlhá palica, japonsky nazvaná Bo, v okinawskom nárečí Kon. Môžeme sa s ňou stretnúť vo väčšine Dojo, kde sa cvičí Kobudo. Na prvý pohľad je jednoduchá, ale iba hlbším štúdiom odhalíme jej krásu a možnosti. A práve táto zdanlivá jednoduchosť a ľahkosť tejto zbrane jej zabezpečuje takúto popularitu. Je samozrejmosťou, že každý štýl chápe Bo inak. Systémy boja s dlhou palicou je spolu so Sai (kovový trojzubec) najstarším a najpremyslenejším v zbraniach patriacich do skupiny RyuKyu Kobudo. Je základnou zbraňou okinawského Kobudo. Je isté, že väčšina techník s palicou je totožných so všetkými ostatnými technikami dlhých zbraní – kopija (Yari), halapartňa (Naginata), veslo (Eku), Sai na palici (Nuntebo), a inými Prácu s Bo rozvíjala a rozširovala hlavne trieda okinawských samurajov, ktorí sa nazývali Chikudun Pechin. Slúžili ako ochranka kráľa, ako bodyguardi, ale aj ako polícia. Palicu nosili aj v prítomnosti kráľa vždy v pravej ruke. Akékoľvek sklonenie Bo sa považovalo za útok, preto sa palice nosili vždy vo vertikálnej polohe, dokonca aj keď kráľova ochranka sedela. Bo nie je výsostne Okinawská zbraň. V 16. storočí bolo v Japonsku známych a zaznamenaných viac ako 360 škôl Bo Jutsu, takisto sa objavila aj v Európe, Afrike a iných kútoch Ázie. Pôvod tejto zbrane by sme museli hľadať asi v praveku, keď náš pra pra predok po prvý raz uchopil do rúk spadnutý konár a začal ním mlátiť všetko okolo. Časom sa používali rôzne techniky, ale aj vzhľad palice v závislosti od regiónu a fyzických schopností a proporcií obyvateľov Dĺžka okinawského Bo je rôzna od školy ku škole. Stretol som sa so školami, kde bola dĺžka presne stanovená na 182, alebo 185 centimetrov. To vychádza napríklad z rozmerov dverí. Chikudun Pechin musel byť schopný brániť svojho chlebodarcu aj vo dverách a ak by jeho Bo bola dlhšia ako štandardná výška, alebo šírka dverí, mal by obmedzené manévrovanie. Toto chápanie dĺžky je napríklad v jednej z najstarších škôl Kobudo, Yamanne Ryu, ktorá bola postavená vyloženie pre okinawských samurajov. Na druhej strane som sa stretol so školami, kde sa dĺžka upravovala podľa výšky bojovníka a jediným rozmerom bol údaj 6 stôp, alebo jednu päsť nad hlavu. Tu je výhoda v technikách a v zápase na kratšiu vzdialenosť Takisto materiál je rôzny. Na Okinawe, sa používali palice z bieleho, prípadne červeného mongolského dubu, ktorý je ťažký a tvrdé techniky s nimi sú prieraznejšie. Zatiaľ čo v pevninskej Číne boli počas bojov používané palice z ratanu, alebo čínskej ruže, ktoré boli oveľa ohybnejšie a ľahšie. Preto je aj systém čínskej palice oveľa akrobatickejší ako japonské, alebo okinawské štýly. Palica sa v Číne držala až na poslednej tretine. Zväčšovalo to síce akčný rádiu, ale obmedzovalo manévrovanie. Naproti tomu okinawské a japonské štýly využívajú na základných stupňoch držanie v dvoch tretinách a v zápase využívajú obidva konce palice v rýchlom slede za sebou. Rôznorodý je aj tvar Bo. Najčastejšie a najdostupnejšie sú guľaté palice. Používajú sa však aj osemhranné tvary, prípadne šesťhranné. Snáď najlepšími sú kónické zbrane, kde sa zbraň smerom ku koncom zužuje. Ideálne je zúženie z 3,5 cm na 3 cm, ale aj hrúbka by sa mala prispôsobovať proporciám protivníka. Kónický tvar zbrane vedia oceniť až cvičenci na vyšších stupňoch, kedy sa začína bazírovať na rýchlych zmenách úchopov, prechytávaní a manévrovaní so zbraňou. Až tu sa naplno využije vyváženosť zbrane. Bo je hojne využívaná ako zbraň kvôli svojej dĺžke. Ak je bojovník s Bo zručný, dokáže si udržať súpera v úctivej vzdialenosti od tela a to aj v prípade, že proti nemu stojí súper s mečom. Tu je výhoda zbrane. Jej nevýhodou, alebo skôr nevýhodou bojovníka je, keď sa súper dostane cez túto prekážku na dosah svojej zbrane. Vtedy sa však dajú s Bo robiť mäkké techniky, hody, škrtenia, transporty a imobilizácie. Všetko toto sa učí v našom systéme Kobudo Kwai VIP na vyšších technických stupňoch. Práca s Bo sa u nás začína najprv jednoduchými technika, prechádza sa cez Renzoku (blok rýchlo nasledovaný úderom, reťazenie techník), cez Kaiten (zaháňacie techniky, ktoré vytvárajú okolo tela priestor) až k pokročilým formám, kedy sa cvičenec učí ako využívať Bo v každej pozícií a vzdialenosti od tela. V zápase začíname s tvrdým zápasom, ktorý udržuje protivníka v bezpečnej vzdialenosti od nás. Neskôr si protivníka pustíme bližšie k telu a pracujeme s ním v pákach. Na vyšších stupňoch sa takisto skracuje dĺžka Bo najprv zo šesťstopovej (Rokushaku Bo) na päťstopovú (Goshaku Bo) a následne na štvorstopovú (Yonshaku Bo, alebo Jo) dĺžku. Pri kratších paliciach je už potrebné zvládnutie Mochikae (zmena úchopov) a správny odhad Maae (vzdialenosť). Pokiaľ držíte Bo v rukách, tak kvôli svojej dĺžke a váhe sa s ňou jednoduchšie manévruje dvoma rukami. Techniky jednou rukou sú väčšinou švihy, pričom Bo sa drží za jeden koniec a Bo vytvorí okolo bojovníka priestor. Techniky úderov, alebo bodnutia jednou rukou sa robili len s podporou tela. Bo sa v týchto prípadoch opierala o telo bojovníka a poskytlo mu oporu. Výnimkou nie sú ani spomínané mäkké techniky. Škrtiace techniky sa taktiež vykonávajú ľahšie dvoma rukami. Obvyklý spôsob držania Bo je dvoma rukami v tretinách zbrane, alebo na šírku ramien. V školách, ktorá pracujú s rýchlym prechytávaním a rýchlymi švihovými technikami sa však ruky posúvajú bližšie k sebe smerom ku stredu zbrane. Tým zbraň získa na rýchlosti a umožňuje ľahšie manévrovanie. Typickým príkladom je už spomínaná škola Yamanne Ryu, kde sú veľmi rýchle švihové sekvencie, postoje s ťažiskom na prednej nohe a ľahké a rýchle presuny. Tu je nutné znovu si uvedomiť, že Kobudo bol ako systém vyvinutý ako sebaobrana proti ozbrojenému protivníkovi, nie proti útočníkovi s prázdnymi rukami. To by urobil iba sebevrah. Prázdnymi rukami sa dá ubrániť proti zbrani, ale ja osobne by som proti protivníkovi so zbraňou dobrovoľne neútočil, pokiaľ by som v rukách nemal adekvátnu protizbraň. S touto zbraňou existuje snáď najviac foriem či už samostatných, alebo vo dvojici. Vďaka nepretržitej línií sa zachovali Kata staré niekoľko stoviek rokov. U niektorých je však veľmi ťažké vystopovať ich pôvod. Niektoré sa dokonca vyskytujú v rôznych školách pod tým istým menom, ale sú tam prvky charakteristické pre tú ktorú školu. Príkladom je napríklad kata Shuji no Kon, ktorá sa vyskytuje v Yamanni Ryu (pohyby sú rýchle, plynulé a švihové), Matayoshi Ryu (pohyby sú viac zakorenené, pevnejšie) a učí sa aj v škole Tesshinkan Ryu. V našom klube Kobudo Kai sa začína žiackymi Kata Renshuho Shodan, Nindan, Sandan, neskôr sa prechádza na zložitejšie a historické Kata z rôznych štýlov. Ich účelom a cieľom je pochopiť prácu s palicou z rôznych pohľadov, pochopiť jednak rýchle seky a švihy, ale byť schopný ich kombinovať s nekompromisne tvrdými údermi a prerážacími technikami, ktoré vytvorili z Bo takú obávanú zbraň. Na každý pád má systém boje s palicou svoju neoceniteľnú krásu. Práce s ňou nám posilňuje predlaktia a ramená a môže nám pomôcť pochopiť techniky, ktoré už poznáme, z iného uhla. Medzi svetovo uznávané mená Bo Jutsu dnešnej doby patria majstrov ako Toshihiro Oshiro Sensei, jeho učiteľ Kishaba Sensei z línie Yamanni Ryu, Hidetomi Tamayose Hanshi z línie Tesshinkan, Patrick McCarthy Hanshi z línie Yamanni Ryu a mnoho ďalších.

Pripravil: Mgr. Igor Vakoš

Tanbo

By | Uncategorized | No Comments

Tanbo je dvojstopová palica. Niekedy sa môžeme stretnúť aj s názvom Nuntibo/Nuntebo. Práca s ňou sa podobá systému Arnis, alebo tiež Modern Arnis, aj keď je o niečo jednoduchší. V dnešnej dobe sa môžeme stretnúť s praktickým využitím Tanbo u policajných zložiek, ktoré túto zbraň používajú ako gumený, alebo drevený obušok. O používaní Tanbo sú záznamy v kronikách z 15. – 16. storočia. Podľa týchto záznamov sa však práca s Tanbo praktikuje „Koryu spôsobom“, čo znamenalo jednoduchý protiútok zameraný Katai (tvrdým) smerom na okamžitú elimináciu protivníka úderom do hlavy, alebo zlomením kostí. Viac sa využívajú švihové techniky, ktoré sú vzhľadom k dĺžke zbrane rýchle a efektívne. Cieľom takýchto švihov sú hlavne ruky, hlava, rebrá a podobne. Táto zbraň sa dá používať nielen v páre, ale aj samostatne. Pri párovom použití sa palice stávajú doslova predĺžením našich rúk a rýchlosť, ktorou sa dá vyvinúť pri našej obrane, je vskutku pozoruhodná. Blok a protiútok by mali splynúť v jednu neprerušovanú akciu. Nasledovať by potom mala rýchla smršť úderov, ktorá pošle protivníka k zemi. Pri zaháňacích technikách sme schopný okolo sebe vytvoriť nepreniknuteľnú bariéru z tvrdého dreva z ktorej vystreľujú nebezpečné údery. Pokiaľ Tanbo používame ako samostatnú zbraň, potom sa sebaobrana veľmi podobá na prácu s Hanbo. Aj preto je v systéme Kobudo Kwai VIP zaradená práve do systému s Hanbo na vyšších technických stupňoch. Môžeme s ňou súpera účinne blokovať, udrieť, ale aj zachytiť, zapáčiť, hádzať. Vďaka svojej dĺžke je ideálna pre boj na zemi a na transport súpera Hoci sú tieto zbrane jednoduché a relatívne malé, v rukách skúseného bojovníka predstavujú nebezpečnú výhodu. Musíme však mať neustále na pamäti, že Kobudo nie je len prostriedok sebaobrany, ale aj celoživotnú cestu sebazdokonaľovania.

Pripravil: Igor Vakoš

Tekko

By | KobudoKai | No Comments

Sú dva pravdepodobné pôvody tejto zbrane. Jedna teória je, že Tekko sa používala na rybárskych člnoch pri vyťahovaní sietí z vody aby sa nezarezávali do ruky. Druhá teória hovorí, že to pôvodne bola konská podkova, ktorá sa jednoducho vzala do rúk. Prvý druh sa vyrábal z dreva, druha samozrejme z kovu. Táto zbraň sa používa na údery, bloky, úchopy a páky na kĺby Je to jedna z najmenších zbraní systému Ryukyu Kobudo. Jej techniky sú asi najbližšie k technikám otvorených rúk, preto je pre túto zbraň takmer nevyhnutné ovládanie aspoň základov Karate. Vďaka svojej veľkosti sa nosila v rukáve, alebo v príručnej taške a v prípade potreby bolo otázkou okamihu ju vytiahnuť a rýchlo použiť. Dokázala tiež posilniť úder rovnakým spôsobom ako boxer v dnešnej dobe. Na úderovej ploche Tekko sú jeden až tri výstupky, ktoré slúžia na presné zasahovanie citlivých a vitálnych bodov na tele súpera. Vyrábala sa z akéhokoľvek tvrdého materiálu, ale prevažne z kovu, železa, ocele, alebo dreva. Používala sa v páre. Vďaka veľkosti zbrane radíme techniky Tekko do rodiny techník otvorenej ruky. V systéme Ryukyu Kobujutsu existuje jedna kata, ktorá kombinuje techniky Naha, Shuri a Tomari Te.

Pri zápase sa pozornosť sústredí na kostnaté časti tela ako sú zápästia, lakeť, hrudná kosť, krčná chrupavka, rebrá a členky. Preto sa pri štúdiu Tekko kladie dôraz na rýchle zmeny uhlov, ale aj výšku úderu. Rovnako efektívne sú aj útoky na svaly. Táto zbraň bola bez akejkoľvek pochybnosti navrhnutá pre potreby boja. Predstavte si trénovaného bojovníka, ktorého úder je tvrdý ako železo!!! Moderne Kata Senseia Gichina Funakoshiho vraj pripomínajú Kata s Tekko Tekko je rovnako nápomocné pri mäkkých technikách. Vstupné Atemi, tvrdý protiútok, je tak prekvapivý a šokový, že dostať súpera na zem je potom naozaj len záležitosť sekúnd. Pretože táto zbraň poskytuje len veľmi malú ochranu, je pri nej kľúčový nácvik Tai Sabaki a Ashi Sabaki (pohyb tela a pohyb nôh). Viac ako u iných zbraní musíme vykonávať rýchle presuny a vyhýbať sa priamym konfrontáciám. V nevyhnutných prípadoch môžeme blokovať s Tekko, to si však už vyžaduje istý stupeň majstrovstva s touto zbraňou. Najznámejším expertom na Tekko bol otec moderného Kobudo, Sensei Shinken Taira. Kobudo sa venoval popri pravidelného cvičenia Karate pod vedením Senseia Gichina Funakoshiho, ktorý mu v ňom neskôr udelil stupeň 7. Dan. Bol to práve Funakoshi Sensei, ktorý podchytil záujem mladého Shinkena Tairu o zbrane a učil ho základy Kobujutsu (Funakoshi Sensei bol expertom na Sai, Bo a Tonfa). Neskôr Sensei Shinken Taira skombinoval tradičné pohyby s touto zbraňou a vytvoril tak najznámejšiu Kata s Tekko, Meazato no Tekko (Meazato bolo rodinné meno jeho matky). Dnes sa tato Kata cvičí po celom svete. Ani náš klub nie je výnimkou. Je možné stretnúť sa aj s iným tvarom Tekko. Sú to dve klasické konské podkovy, ktoré sú rozšírené a spojené proti sebe. Prečnievajúce hroty potom boli zabrúsené do ostrých bodcov. Táto verzia Tekko poskytuje najviac ešte možnosť zachytenia zbrane, alebo ruky, čo s klasickým Tekko nemôžeme. Túto verziu zbrane popularizoval okinawský majster Kensho Tokumura uvádzaním Kata Tokushin no Tekko.

Pripravil: Igor Vakoš

Timbe

By | KobudoKai | No Comments

Táto zbraň patrí medzi najfascinujúcejšie a najarchaickejšie zo systému RyuKyu Kobudo. A to aj napriek tomu, že v Európe nie je známa do takej miery, ako päť základných zbraní systému. Používala sa v kombinácií s rôznymi zbraňami a preto budem o každej zbrani a kombinácií hovoriť zvlášť. Najskôr si ale vysvetlíme, čo to vlastne to Timbe, alebo aj Timbe, asi je. Timbe je štít. Najrozšírenejšia verzia sa vyrába z korytnačieho panciera, ale môžeme nájsť i verziu z dreva, spleteného viniča, či dokonca slamy. Veľkosť štítu je obvykle 45 cm na výšku 38 cm na šírku. Aj z tohto popisu môžeme vidieť, že ako najvhodnejší sa používal pancier morských korytnačiek žijúcich v mori okolo súostrovia RyuKyu. Pancier sa potom lakoval živicou. Pôvodne sa pancier používal ako akási nákupná taška na prenášanie menších bremien a jasne z neho vyplýva jeho rybársky pôvod. To isté platilo aj o verziách zo spletenej slamy, alebo z dreva. Známe sú spojenia s troma zbraňami. Budeme sa venovať každej zbrani zvlášť.

Prvé spojenie, ktoré sa používa aj v našej škole Kobudo Kai, je spojenie s Rochin, alebo krátkym oštepom. Táto kombinácia nám skôr pripomína afrického domorodého bojovníka kmeňa Zulu, alebo rytiera zo stredoveku s krátkym mečom a štítom než rybára bojujúceho proti obrnenému samurajovi. Ale sú historicky dokumentované školy a majstri, ktorí to dokázali. Rochin je osem až dvanásť stôp dlhý kus dreva s tri až štyri palce dlhým hrotom. Čiže typický menší oštep, ktorý sa pri rybolove používal na napichnutie ryby a jej rýchle vypitvanie. Jeho dĺžka sa upravovala podľa telesného vzrastu tak, aby bola rúčka rovnako dlhá ako predlaktie a čepeľ presahovala za lakeť. Najrozšírenejší tvar čepele bol tvar slzy, kde sa čepeľou dalo ľahko rezať, sekať, ale i bodať. Záležalo iba od polohy zbrane v ruke. Okrem tejto najznámejšej verzie môžeme nájsť prakticky akýkoľvek tvar. Koniec rúčky bol pre lepšiu uchopiteľnosť rozšírený do tvaru hrušky. Spravidla sa Rochin držal v pravej ruke a to je asi najznámejšie spojenie. Pri oštepe bola životne dôležitá jeho hmotnosť. Bojovník musel byť schopný prechytávať Rochin v prstoch, aby mohol využívať obidva konce zbrane. Spojenie Rochin a Timbe bolo smrtiace a využívalo sa predovšetkým na protiútoky. Používalo sa dvoma spôsobmi. Jeden je pre nás klasický, ktorý si predstavujeme pri tejto kombinácií, čiže štítom sa blokujú údery a oštep útočí. Problém bol, že lakovaný korytnačí pancier je síce pevný, ale po niekoľkých úderoch meča sa zvyšuje nebezpečie, že sa pancier jednoducho rozletí, zlomí, alebo aspoň praskne. Preto sa začali hľadať nové spôsoby boja. Štít sa začal využívať i na údery. Jeho ostré hrany boli schopné súperovi spôsobiť vážne zranenia a zároveň odvádzali pozornosť a rozptyľovali. Okrem tejto metódy sa štít využíval na zakrytie výhľadu. Pri útoku sa jednoducho nastavil do cesty, alebo sa vrazil súperovi do tváre, oslepil súpera, odviedol jeho pozornosť a ostrý oštep Rochin už dokončil svoju prácu. Údery a seky štítom sa viedli po oblúku, aby sa predišlo vážnym poškodeniam panciera, oštep sa vpichoval do spojov samurajského brnenia ako bolo podpazušie, pod, alebo nad hrudný plát, do slabín, alebo do krku. Hovorí sa, že pre správne pochopenie zbrane sú potrebné dobré kolená, pretože táto zbraň si vyžaduje aj techniky v kľaku a dôkladné pochopenie a zvládnutie techník Ukemi (pády a prevaľovanie sa). Občas sa využívalo aj spojenie dvoch Rochin, alebo dvoch Timbe. Obvyklou technikou bolo zachytenie zbrane, strhnutie na zem a prevalením sa po nej sa zbraň vytrhla z ruky. Rovnako obvyklé bolo schovanie oštepu za štít a jeho použitie až v poslednej chvíli, čím sa zachoval moment prekvapenia.

Ďalšou zbraňou, ktorá sa používala v spojení s Timbe, bolo Seyryuto. Bola to krátka mačeta, ktorá nám ešte viditeľnejšie pripomína európskeho stredovekého rytiera a jeho meč a štít. Mačeta však nebola taká bežná, pretože Okinawa nemá prirodzené ložiská kovu a železnej ruky a musíme si tiež uvedomiť, že v od 16. storočia bol na Okinawe absolútny zákaz nosenia zbraní. Poslednou zbraňou, ktorá sa používala pri spojení s Timbe, je Tanto. Bola to krátka dýka. Ale znova platí predošlé upozornenie a pripomienka. V našom systéme Kobudo Kwai sa pri vyšších stupňoch ako doplnková zbraň používa zbraň známa pod menom Tatami Tempai, alebo Tatami Tempei. Jej pôvod môžeme hľadať buď v rohožke pre domom, kde sa nechávali topánky, alebo v nákupnej taške na ryby. Je vyrobená u mäkkej kože, alebo jelenice. V boji sa používala niekoľkými spôsobmi. Vďaka materiálu sa používala hlavne pri blokovaní meča. Pri dopade meča sa Tatami Tempai okamžite uvoľní, aby sa stala vláčnou a obtočí sa okolo zbrane, alebo ruky protivníka. Pokračuje sa potom mäkkými, alebo tvrdými technikami. Na tvrdé techniky sa používajú bočné držadlá, alebo rúčky za ktoré sa Tatami Tempai držala. Používali sa rovnakým spôsobom ako Tessen. To isté sa stalo, keď sa v boji Tatami Tempai pretrhlo. Využívali sa aj na techniky Kaiten (zaháňanie). Vtedy sa s Tatami Tempai pracovalo podobným spôsobom ako s Nunchaku, pričom drevo na koncoch slúžilo ako závažie. Ďalším použitím Tatami Tempai v boji bolo zakrytie výhľadu, oslepenie protivníka, či dokonca jeho udusenie. Vtedy sa Tatami Tempai obtočilo okolo celej hlavy a stačila jedna ruka a útočiaci samuraj stratil orientáciu, chuť bojovať a postupne sa dusil. Pri tejto technike obranca hodil útočníka na zem tvárou dole a sadol si mu na chrbát. Tým bol útočník dokonale bezmocný a odkázaný na zhovievavosť obrancu. Ako Timbe, tak aj Tatami Tempai boli pôvodne nástrojmi denného použitia. Tento štýl boja rozvíjali hlavne jednoduchý rybári a farmári. Pracovali od rána do noci v náročných podmienkach, preto sa nemôžeme diviť, že s týmito zbraňami neexistujú takmer žiadne historické Kata. V spojení s Rochin sa dochovala Kanegawa no Timbe, ktorá sa ďalej odovzdáva napríklad v línií Tesshinkan Ryu. V spojení so Seyryuto sa odovzdáva kata Timbe no Kata v línií Matsubayashi Ryu. Medzí významných majstrov tejto zbrane sú zaraďovaní majstri už zmieňovanej línie Matayoshi, hlavne Shinpo Matayoshi Sensei a zo žijúcich majstrov je to Hanshi Patrick McCarthy, ktorý túto zbraň študoval nielen na Okinawe, ale snažil sa pochopiť aj princípy boja afrických bojovníkov a vytvoril dnes už svetoznámu Koryu no Timbe Kata.

Pripravil: Igor Vakoš

Nunchaku

By | KobudoKai | No Comments

Je to snáď najznámejšia zbraň RyuKyu Kobudo. Svoju popularitu získala vďaka filmom s Bruce Leem, ako aj ďalším komerčným filmom. Poľnohospodársky pôvod Nunchaku je zrejmý. Vo Východnej Ázii sa používali na mlátenie obilia, či ryže. Iný druh slúžil ako konské zubadlo a ďalší (s krátkym spojom) ako luskáčik na orechy. V pôvodnej forme boli ramená kratšie ako predlaktia človeka. Ako spoj slúžili prepletené vlasy z konského chvosta.

V období vpádu klanu Satsuma, kedy bolo zakázané na Okinawe nosenie akýchkoľvek zbrani, sa do cepov začali implementovať známe techniky so Sansetsukon a začal sa formovať vlastný systém okinawského Nunchaku Jutsu. Bol ovplyvnený jednak okinawským Te (známe sú aj pomenovania Tode, alebo Toudi Jutsu) a čínskymi osadníkmi z dediny Kuninda. Keď Nunchaku nadobudlo charakter zbrane, ramená sa začali formovať do kónického tvaru a ramená sa začali predlžovať kvôli účinnejším blokovacím technikám. Táto nevinne vyzerajúca zbraň sa dokáže v rukách odborníka zmeniť na vír tvrdého dreva, ničiaceho všetko živé v dosahu. Pri seku je tlak na miesto dopadu asi 500 kilogramov na centimeter štvorcový. Pre priblíženie – ako keby vám niekto postavil na hlavu pol tonovú tyč s jednocentimetrovými hranami prierezu. Pri predstave, že ľudská lebka pukne už pri 4 kilogramoch je táto predstava hrôzostrašná. Dobre vedené rameno dokáže vyvinúť silu 600 kp/cm štvorcový, čomu neodolá takmer nič. Treba si tiež uvedomiť, že drevo na rozdiel od kovu láme kosť spôsobom trieštivej zlomeniny. Takýto typ úrazu je vždy komplikovaný, pretože jednotlivé fragmenty kosti treba pred imobilizovaním napraviť chirurgicky. Takisto si treba uvedomiť, že pri zručnosti je táto zbraň schopná udierať aj „za roh“, čiže sa dokáže ohnúť a udrieť aj súpera ukrývajúceho sa za prekážkou, alebo blokujúceho našu zbraň. Aj z tohto dôvodu si treba mať na pamäti, že zo začiatku môže byť Nunchaku rovnako nebezpečné protivníkovi, ako aj majiteľovi Nunchaku. Preto by sa malo začať postupne.

Vhodnými materiálom na výrobu Nunchaku je tvrdé drevo, napr. biely, červený, alebo mongolský dub. Stretli som sa aj so zbraňami s exotickejších driev ako boli eben, alebo palisander. Z domácich drevín sú vhodné dub, alebo agát. Dnes sa dajú zohnať aj kovové, teleskopické, umelohmotné, gumené Nunchaku. Ako spojivo môže poslúžiť aj reťaz alebo lanko z pevnej, nie však pružná tkanina, alebo guma. Pri výbere Nunchaku si musíme byť vedomý prečo a načo si zbraň kupujeme. Je síce romantické predstavovať si, že Kobudo (a povedzme si otvorene, že aj Karate) vzniklo pri snahe obyčajného ľudu vymaniť sa spod jarma otrokárstva klanu Satsuma, ale keď si uvedomíme, že farmár pracoval na svojom políčku 10 hodín denne, tak mi príde trochu nepravdepodobné a nereálne, že by po príchode domov po zotmení odniekiaľ vytiahol svoju zbraň a piloval s ňou zložité zostavy a kombinácie. Podľa môjho názoru bola vďaka svojmu tvaru a funkčnosti využívaná ako zbraň rovnako, ako ju používali husiti a ako stredoveký rytieri používali svoje ostnaté cepy. Avšak v dnešnej dobe je Nunchaku skvelým tichým učiteľom, ktorý nám nedovolí poľaviť v našej koncentrácií a každé zaváhanie potrestá bolestivou skúsenosťou. Čo sa týka Kata s Nunchaku, existuje veľmi málo dochovaných historických Kata, pretože väčšina majstrov si vytvárala vlastné Kata, ktoré korešpondovali s ich systémom a školou výučby. Aj dnes nachádzame Kata pomenované ich tvorcov. Medzi majstrov Nunchaku patrili mená ako Yabiku Modem, autor kata Yabiku Sho a Yabiku Dai, Shinken Taira, ktorý vytvoril preslávenú kata Meazato no Nunchaku (Meazato je meno jeho matky), Motokatsu Inoue, ktorý vytvoril kata Senhara, z dnes žijúcich majstrov napríklad Fumio Demura, ktorý vytvoril kata Demura Ichi a Demura Ni. V systéme Kobudo Kwai sa zo začiatku cvičia žiacke kata, ktoré majú pomenovania Renshuho Shodan, Nidan, Sandan, atď. Neskôr sa prechádza k majstrovským kata. Niektoré z nich sú menované vyššie. Účinnosť a nebezpečnosť tejto nenápadnej zbrane boli príčinou, prečo je jej nosenie, či vlastníctvo v mnohých štátoch sveta zakázané. Stačí ak spomenieme Nemecko, Francúzsko a USA. Ľudia sa dozvedeli o Nunchaku a mnohí delikventi ho zneužili pri rôznych násilnostiach. Preto by sme nemali zabúdať, že každá zbraň Kobudo, Nunchaku nevynímajúc, je určená na náš vlastný duchovný a telesný rozvoj.

Pripravil: Igor Vakoš

14. Winter Gasshuku 2018

By | Uncategorized | No Comments

Na prelome Novembra a Decembra sa opäť konalo každoročné Winter Gasshuku. Tento rok  sme absolvovali už 14. ročník, čo znamená, že nás najbližšie čaká výročný 15. ročník. Seminár prebiehal pod vedením Senseia Raoula Vogela (7. Dan IOGKF, Šéfinštruktor IOGKF Rakúsko). Asistovali mu Sensei Michal Macák (4. Dan IOGKF),  Sensei Igor Vakoš (4. Dan IOGKF),  Sensei Ilona Szöcs (4. Dan IOGKF)

Tréningy sa začali už v piatok večer, kedy sme so Senseiom Raoulom prechádzali základnú techniku s presunmi v suriashi. Nakoniec sme svoje vedomosti zlepšovali aj v práci v dvojiciach.

Sobotu a nedeľu sme okrem spoločných tréningov mali aj tréningy rozdelené podľa stupňov, aby sa všetci naučili čo najviac. Na spoločných tréningoch sme všetci vyskúšali svoju silu v práci s chishi. Taktiež sme absolvoval tri boje (myseľ, telo, duch) pri kata Sanchin.

Na rozdelených tréningoch sme si prehlbovali vedomosti od kata, kihon bunkai ale aj oyo bunkai až po ippon kumite. Vyššie pásy tiež absolvovali tréning kata Tensho, ktorá spolu s kata Sanchin patrí k esenciálnym kata Goju-ryu karate. Sensei Mike nám všetkým ukázal, že na kondícií vieme pracovať aj ak máme len málo voľného času. Dokázal to tréningom HIIT (High Intensity Interval Trening).

V nedeľu po seminári prebiehali skúšky do 2.Danu vrátane. Všetci úspešne absolvovali skúšky a Kobudo kai získalo dva nové 2.Dany (Peter Becza, Jozef Sýkora) a dva 1.Dany (Róbert Becza, Soňa Považanová). Taktiež uspelo niekoľko odhodlaných karatistov na žiackych stupňoch. Všetkým samozrejme blahoželáme a držíme palce na ceste Karate.

Termín: 30.11.2018 – 2.12.2018
Miesto: Gymnázium J. Hronca, Novohradská 3, Bratislava

 

 

Okinawa Kobudo – Varšava 2018

By | Uncategorized | No Comments

Posledný novembrový víkend sa ôsmi zástupcovia Kobudo Kai zúčastnili seminára Okinawa Kobudo v hlavnom meste Poľska, Varšave. Seminár prebiehal pod vedením senseia Kenyu Chinena (9. Dan Okinawa Shorin-ryu Karate a 9. Dan Okinawa Kobudo). Na tréningoch sa sensei Chinen zameral na základy. Vysvetľoval detaily práce s jednotlivými zbraňami, ako aj prácu bokov či kime v jednotlivých technikách. Predviedol tiež rozdiely, ktoré by mali byť viditeľne medzi farebnými a čiernymi pásmi v základnej technike.

Farebné pásy si mali možnosť pod jeho vedením vyskúšať bo, nunchaku tonkuwa. S každou zbraňou sa cvičilo hojo undo a kata. Čierne pásy doplnili túto zostavu ešte aj o joSensei nám znova predviedol, že roky a roky tréningu sú vidieť na jednoduchých veciach a nie je potrebné sa hnať na vysoké stupne či kata keď sa chceme zlepšovať .

Z Varšavy sme si odniesli veľa nových vedomostí, zážitkov a samozrejme utužené vzťahy s našimi zahraničnými priateľmi. Seminár navštívili okrem domácich Poliakov aj Česi, Nemci, Maďari a Francúzi.

Termín: 24.11.2018 – 25.11.2018 
Miesto: Varšava, Poľsko

 

Laugaricio Gasshuku 2018

By | KobudoKai | No Comments

Posledný vikend v septembri sa konal seminár karate v Trenčianských Stankoviciach. Hlavným inštruktorom bol Sensei Tetsuji NAKAMURA (7. dan, svetový šéf inštruktor IOGKF, šéf inštruktor pre Kanadu), s ktorým prišiel aj sensei Viktor MANGIALARDO (6. dan, druhý najvyšší stupeň v Kanade). Inšpiráciou pre všetkých bolo vidieť Senseia Vica, ktorý tento rok oslávil 77 rokov a napriek veku pôsobil a cvičil ako muž v najlepších rokoch. Seminár sa niesol v duchu precvičovania základov. Každý z tréningov sa spočiatku rozdelil na časť určenú pre mladších do 12 rokov a staršých. Po ukončení tréningu pre deti sa odhodlaní cvičenci mohli pripojiť medzi “dospelákov”.

Na detskom tréningu sa preberali základy a etiketa. Starší sa venovali takisto základom, nasledovalo použitie základnej techniky v boji, práca vo dvojici a samozrejme kata – Saifa, Seiyunchin, Shisoochin  aj s ukážkami od Senseia Nakamuru. V neposlednom rade sa preberali aj esenciálne kata Goju Ryu Sanchin a Tensho, ktorým obidvaja inštruktori venovali veľkú pozornosť. Sensei Nakamura si našiel čas aj na pokročilých cvičencov (4. Dany a vyššie) s ktorými sa venoval kata Sesan.

Každý deň na konci tréningu Sensei Nakamura rozprával o histórii Goju Ryu a IOGKF. Mali sme možnosť dozvedieť sa niečo z histórie karate, zo života sensei-a Kanryo Higaonnu, Chojun Miyagiho, An’ichi Miyagiho či Morio Higaonna. Stručnú históriu si môžete prečítať na nasledujúcom odkaze: http://www.iogkf.com/about_iogkf/goju-ryu-history

Termín: 28.9.2018 – 30.9.2018  (piatok 4h, sobota 4h a nedeľa 4h)
Miesto: Základná škola, Trenčianske Stankovce, Slovensko

 

Viac fotiek môžete nájsť tu: TU