was successfully added to your cart.

All Posts By

senpai

VÁŽENÍ PRIATELIA KARATE, PODPORTE NÁS 2%

By | Uncategorized | No Comments

Vopred Vám ďakujeme, že podporujete náš klub. Samozrejme informáciu o poukázaní daní, môžete dať aj svojím priateľom a takto nám pomôcť rozvíjať náš klub.

ĎAKUJEME !!!

Potvrdenie o zaplateni dane z prijmov zo zavislej cinnosti 

Vyhlasenie o poukazani podielu zaplatenej dane z prijmov fyzickej osoby


Postup krokov na poukázanie 2% pre zamestnancov, ktorí požiadali svojho zamestnávateľa o vykonanie ročného zúčtovania zaplatených preddavkov na daň z príjmov.

1. Do 15.02.2019 požiadajte zamestnávateľa o vykonanie ročného zúčtovania zaplatených preddavkov na daň
2. Potom požiadajte zamestnávateľa, aby Vám vystavil tlačivo Potvrdenie o zaplatení dane
3. Z tohto Potvrdenia si viete zistiť dátum zaplatenia dane a vypočítať 2% z Vašej zaplatenej dane – to je maximálna suma, ktorú môžete v prospech prijímateľa poukázať. Táto suma však musí byť minimálne 3 €.
4. Prečítajte si pozorne celé Vyhlásenie.
5. Ako prijímateľa uvediete náš klub (v našom tlačive je to už vyplnené):

Obchodné meno (Názov): Občianske združenie Kobudo Kai
Právna forma: Občianske združenie
IČO/SID: 30857333
Sídlo: 82101 Bratislava, Nezábudková 54

6. Do Vyhlásenia napíšete sumu, ktorú nám chcete poukázať.
7. Aby sme mali prehľad, kto nám poukázal svoje 2%, zaškrtnite prosím v tlačive príslušný súhlas so zaslaním Vašich údajov (v našich tlačivách predvyplnené).
8. Spravte si kópiu oboch tlačív a originály oboch tlačív, teda Vyhlásenie spolu s Potvrdením, doručte do 30.04.2019 na daňový úrad podľa Vášho bydliska.
9. Daňové úrady majú 90 dní od splnenia podmienok na to, aby previedli Vaše 2% v prospech klubu.

Postup krokov pre fyzické osoby, ktoré si samé podávajú daňové priznanie v roku 2019:

1.Vypočítajte si 2% z Vašej zaplatenej dane – to je maximálna suma, ktorú môžete v prospech prijímateľa poukázať. Táto suma však musí byť minimálne 3 €.
2.V daňovom priznaní pre fyzické osoby sú už uvedené kolónky na poukázanie 2% (3%) z dane v prospech 1 prijímateľa. Údaje, ktoré potrebujete do daňového priznania:

Obchodné meno (Názov): Občianske združenie Kobudo Kai
Právna forma: Občianske združenie
IČO/SID: 30857333
Sídlo: 82101 Bratislava, Nezábudková 54

3. Do Daňového priznania napíšte sumu, ktorú nám chcete poukázať.
4. Aby sme mali prehľad, kto nám poukázal svoje 2%, zaškrtnite prosím v tlačive príslušný súhlas so zaslaním Vašich údajov (v našich tlačivách predvyplnené).
5.Riadne vyplnené daňové priznani doručte v lehote, ktorú máte na podanie daňového priznania (zvyčajne do 31.03.2019) na Váš daňový
6. Daňový úrad po kontrole údajov a splnení všetkých podmienok má zákonnú lehotu 90 dní na to, aby previedol sumu, ktorú ste poukázali, v prospech Vami vybraného prijímateľa.

Tessen

By | KobudoKai | No Comments

Tessen je bezpochyby japonská zbraň starých samurajov. Dnes ju poznáme ako jednostopovú palicu (1 stopa = 31-36 cm) a aj táto zbraň patrí do rodiny štýlu Kukishin-Ryu. Pôvodne sa táto zbraň vyvinula z vejára samurajských bojovníkov. Vejáre samurajov poznáme v dvoch verziách: Gunsen (bojový vejár) a Tessen (železný vejár). Už v starých dobách mala táto zbraň nechvályhodnú povesť. Využívala sa na odrážanie, krytie a parírovanie súperovej zbrane a ťažké kovové okraje sa používali ako smrtonosná útočná zbraň. Niekedy sa kvôli tomu na okraje pridávali železné háčiky a zranenia boli ešte smrteľnejšie. Niekedy sa vejár vyrábal zo železných, alebo oceľových rebier, medzi ktorými bola napnutá látka. Bojové umenie s vejárom, alebo tiež Tessen Jutsu, bolo obľúbené medzi učiteľmi šermu šógunov na dvore rodu Tokugawa v Edo (dnešné Tokio) i na dvore cisára v Kyote. Pretože v prítomnosti šóguna i cisára bolo prísne zakázané nosiť meče, Tessen bol výborným riešením a odpoveďou na požiadavku osobnej sebaobrany pri dvore. Sú dochované príbehy o samurajoch, ktorý za použitia Tessenu vyhrali súboje proti meču. Vejár bol výborný prostriedok aj v prípade, že samuraja napadla osoba nižšieho postavenia a ten sa mohol brániť bez toho, aby svoj meč „zhanobil“ krvou nešľachtica a nebojovníka. Vejár slúžil i ako obrana tváre, alebo inej časti tela proti letiacim hviezdiciam Ninjov. Neskôr túto zbraň prebrali japonskí policajti (Keisatsu Kan) a rozvinuli ju do umenia menom Keisatsu Jutsu. Je založené na technikách šermu (Ken Jutsu) a techniky boja bez zbrane (Ju Jutsu). Ich úlohou bolo zneškodniť, zajať a transportovať delikventa bez zranenia. A tak bojové umenie zmenilo cieľ z usmrtenia protivníka na jeho zneškodnenie. Vejár však bol symbolom postavenia v spoločnosti a policajtov začali časom robiť dobrovoľníci na plný i čiastočný úväzok (Komono a Goyoukiki), miestni dobrovoľníci (Otokodate) i ne-samuraji. Preto sa z vejára stala obyčajná palica. Kvôli svojej nenápadnosti ju začali používať i Ninjovia a pouličný banditi. Zvykli používať dutý Tessen a do nej si ukrývali nôž, čím sa zbraň stávala nebezpečnejšou. V dnešnej dobe používajú Tessen rôzne školy Aikido, Ju Jutsu a školy Kobudo. Medzi najznámejšie patria Okazaki-ha Shin Tenshin Shin’yo Ryu, Matayoshi Ryu i naša škola palíc, Kukishin Ryu. V našom klube sa však práca s Tessenom vyučuje na pokročilejšom stupni práce s Hanbo Jutsu. Dĺžka Tessenu by mala byť medzi 31 a 33 centimetrov. Priemer by mal byť asi na hrúbku prostredníka, v klube Kobudo Kai však kvôli dlhšej životnosti používame rozmer 2,5 – 2,8 cm. Ako materiál by sa malo používať tvrdé drevo, prípadne tvrdený plast. V žiadnom prípade nie ohybné, alebo pružné drevo. Použitie tejto zbrane je jedinečné pri boji na krátku vzdialenosť. Vďaka svojej dĺžke sa využíva na páky na ruky, prsty a nohy, ako aj škrtenie a transport súpera. Je samozrejmé, že vďaka svojej nenápadnosti je skvele využiteľné pri útokoch na krátku vzdialenosť, kde môže spevniť päsť, prípadne sa ňou udiera na citlivé a vitálne body na ľudskom tele. Do dnešného dňa som sa nestretol so žiadnou formálnou zostavou, Kata, s Tessenom Už z vymenovaného môžeme vidieť, že Tessen je kvôli svojej dostupnosti zbraňou vhodnou pre bežnú sebaobranu a že v rukách skúseného bojovníka sa mení na nebezpečnú zbraň. Je vysoko variabilná a je len na škodu, že nie je tak známa ako jej ostatní dlhší súrodenci z rodín palíc.

Pripravil: Mgr. Igor Vakoš

Tetchu

By | KobudoKai | No Comments

Tetchu je najmenšou zbraňou, ktorá sa využíva v našom systéme. Jej pôvod môžeme len odhadovať, avšak podľa spôsobu používania je podľa môjho názoru jej pôvod v Japonsku. V dnešnej dobe je takmer neznáma, i keď princípy s ňou sa učia vo väčšine kurzov sebaobrany a na školeniach pre osobných strážcov a ochranku. Meria 10 – 15 cm a jej hrúbka by nemala presahovať 1,5 cm. A svojimi rozmermi asi najviac pripomína ceruzku, alebo pero. Dôvod, prečo je taká nebezpečná, je jednoduchý. U tejto zbrane asi najviac účinkuje moment prekvapenia a pokiaľ ho v rámci sebaobrany premeškáme, tak druhú šancu už nedostaneme. Aj preto je obrana s touto zbraňou maximálne efektívna a smrtonosná. Útoky sú vedené výhradne na mäkké a citlivé tkanivá a väzivá ako sú oči, spánky, krk, krčná jamka, podpazušie, medzirebrový priestor, svaly a podobne. Dá sa použiť i pri pákach na prsty, avšak to už si vyžaduje vysoký cvik a zručnosť. Kobudo sa snaží pri sebaobrane využiť nástroje denného použitia, všetko čo je okolo nás. A malé a krátke zbrane nás učia týmto princípom asi najlepšie. Učia nás použiť rovnaké princípy s kľúčmi, mobilom, ceruzkami a dávajú nám reálnu šancu obrániť sa v priamom ohrození.

Pripravil: Mgr. Igor Vakoš

Yawara

By | KobudoKai | No Comments

Niektorí ľudia tvrdia, že Yawara (môžeme nájsť aj pod menom palica Koppo) pôvodne tvorila špecifickú Ryu (školu) systému Ju Jutsu. Tvrdí sa, že pôvodný názov umenia Ju Jutsu v Japonsku pred stovkami rokov bol práve Yawara. Staré znaky (kanji) pre Ju Jutsu sa dajú čítať aj ako Yawara. Vo filipínskych bojových umeniach sa táto zbraň nazýva pasak, alebo dulodulo. V skutočnosti táto zbraň patrí skôr do skupiny Tanto Jutsu. Čo to vlastne je Yawara? Je to krátka palica dlhá 12 až 15 cm. Slúžila na údery a tlaky na citlivé a vitálne body na ľudskom tele a dala sa používať aj na lokálne páky. Používala sa nielen samostatne ako zbraň ukrytá v ruke, ale výnimočne aj v spojení s mečom. Pre je použitie bolo nevyhnutné poznanie ľudského tela, jeho anatómie, citlivých a vitálnych bodov, úderových plôch a miest. V starom Japonsku bola extrémne obľúbená kvôli nenápadnosti a skladnosti krátkej, malej, ale pritom extrémne nebezpečnej zbrane. Poznáme niekoľko druhov a typov Yawary. Ako smrtonosná sa označovala Yawara s ostrými špicmi na obidvoch koncoch. Vtedy stačil v správnu chvíľu úder na správne miesto. Ale pri správnych vedomostiach anatómie sa dá vážne ublížiť s každým druhom Yawary. V USA sa táto nenápadná zbraň pomerne rýchlo ujala. Už z roku 1943 pochádza inštruktážna kniha pre políciu, ako používať Yawaru. Jej autorom je Frank Matsuyama a ako model slúžila policajná jednotka v Južnej Kalifornií. V roku 1968 vychádza kniha o tom, ako používať Yawaru tlakom a úderom na nervové centrá. Ďalším mužom, ktorý šíril umenie Yawari je Takayuki Kubota Sensei. Mierne modifikoval Yawaru ako zbraň a vytvoril zbraň, ktorú nazval Kubotan Ako Yawaru môžeme použiť čokoľvek počínajúc mobilom, kľúčmi, perom, ceruzkou, zatvoreným zatváracím nožíkom, vrecková baterka, proste úplne čokoľvek. Výhodou Yawary je, že sa dá schovať do vrecka a je nenápadná. Dá sa použiť aj ako nenápadný prívesok na kľúče, ktorý vyzerá úplne neškodne. Používa sa vo veľkej miere pri práci s prázdnymi rukami ako podpora techník. Pri údere spevňuje päsť, takže sa môže do určitej miery slúžiť ako legálny boxer. Pri správnom umiestnení zbrane do ruky sa dá vysunúť jeden roh ako nenápadný hrot a úder sa stane oveľa drvivejším a skazonosnejším. Dnes sa táto zbraň vyučuje v mnohých bojových umeniach. Okrem iných aj v Judo, Ju Jutsu, Aikido i Karate. Dodnes som sa nestretol s historickou formou (Kata) s Yawara.

Pripravil: Mgr.Igor Vakoš

Kuwa (Kwe, Kue)

By | Uncategorized | No Comments

Táto zbraň asi najlepšie vystihuje poľnohospodársky pôvod Kobudo. Dnes túto tradíciu unikátnej a takmer zabudnutej zbrane podstatne zachováva rodina štýlu Matayoshi. Kuwa je vlastne obyčajná motyka. Má taký istý tvar ako európsky typ, len čepeľ motyky je trošku dlhšia. Slúžila na okopávanie ryže na poliach. Niekedy ju môžeme nájsť aj pod menom Kua, Guwa, alebo Suburi. Jej pôvod môžeme nájsť v Číne, v južných provinciách Fujianu. Pravdepodobne odtiaľ sa dostala aj na Okinawu. Môžeme ju však nájsť aj v iných štátoch Juhovýchodnej Ázie, napríklad na Filipínach. Hovorí sa tiež, že prvým majstrom Kobudo, ktorý začal systematicky rozvíjať prácu s Kuwa je svetoznámy Sensei Shinpo Matayoshi. Dĺžka čepeľ by mala byť 25 cm, jej šírka približne 10-15 cm. Dĺžka rúčky je cca 100 až 120 cm. Podobným spôsobom sa používa aj pri práci s tzv. zemiakovou motykou, ktorá má namiesto jednej čepeľ 3 až 4 bodcov. Z európskych nástrojov to asi najviac pripomína hrable. Práca so zbraňou Kuwa sa podobajú práci s Hanbo. Rúčka slúži na priame blokovanie súperovej zbrane a následné údery, páky, hody a transporty. Čepeľ sa používala na podtrhávanie nôh, slúži aj na sekanie a bodanie. Udiera sa obidvoma koncami. Existuje mnoho špecifických pohybov práve pre zbraň Kuwa. Jednou z nich je nabratie piesku, zeminy, alebo kamienkov a následné hodenie do očí protivníka, alebo proti jeho tvári. Ďalšia vyplýva z čepele, ktorá je ostrá a okrem priameho sekania na hlave, alebo telo sa používala aj na útoky na prsty na nohách, presekávanie podkolenných šliach a podobne. Veľmi dôležitou zručnosťou je zvládnutie zmeny úchopov (Mochi Kae) kde po bodnutí koncom rúčky často nasledoval široký sek kovovou čepeľou. V prípade priameho útoku kovová časť zbrane slúžila ako štít na blokovanie pohybov, prípadne zachytávane zbrane. I keď je táto zbraň vo svojej pôvodnej ázijskej forme pomerne netypická, je hojne vyučovaná aj dnes. V súčasnej dobe využívali techniku práce s Kuwa americké pozemné jednotky pechoty pri výučbe sebaobrany s poľnou lopatkou, alebo zloženou poľnou motykou. Keďže je to zbraň, ktorá sa na Okinawe systematicky vyučuje len krátko, dochovalo sa veľmi málo kata. Asi najznámejšími sú Matayoshi no Kuwa Nu De a Tsun Kuwa Kata.

Pripravil: Mgr.Igor Vakoš

Kusarigama

By | KobudoKai | No Comments

Pôvod tejto zbrane je zahalený rúškom tajomstva. Jedná sa o spojenie kosáku na ryžu (kama) a reťaze, alebo povrazu (suruchin, kusari). Je ťažké hľadať, kde v histórií niekoho napadlo spojiť reťaz a kosák a vytvoriť tak dnes už klasickou zbraň ako na Okinawe, tak v Japonsku. Niekedy sa Kusarigama číta ako Nagegama a môžeme sa s ňou stretnúť aj po týmto názvom. Aj keď ide o spojenie dvoch roľníckych nástrojov, Kusarigama Jutsu nie je umením farmárov. Používanie Kusarigama vyžaduje zručnosť a šikovnosť, ktorá sa dá získať jedine dlhoročným cvikom a tréningom. Ďalším dôvodom je to, že Kusarigama samotná je viditeľne zbraňou a ako takú ju bolo zakázané nosiť na verejnosti obyčajnými roľníkmi. V Japonsku bol zlatý vek Kusarigama medzi 12. a 17. storočím. V tejto dobe bola táto zbraň extrémne populárna ako medzi samurajmi, tak aj medzi adeptmi Shinobi Jutsu a viaže sa k nej mnoho historiek. Jedna z nich je o učiteľovi Kusarigama zo 17. storočia menom Yamada Shinryukan. Svojou zbraňou zabil mnoho samurajov až do svojho stretnutia so šermiarom menom Araki Mataemon. Ten ho zahnal do bambusového lesa, kde Shinryukan nemohol naplno využiť svoju zbraň a Mataemon ho zabil svojím mečom. Ďalší príbeh je o najslávnejšom bojovníkovi s Kusarigama. Bol ním Shishido Baiken, ktorého porazil až legendárny Mijamoto Musashi. Zatiaľ čo stál mimo dosahu Baikenovej reťaze hodil po ňom krátky meč, ktorý mu spôsobil ľahké zranenie a zabil ho jediným sekom svojho meče. V Japonsku sa dodnes zachovalo niekoľko škôl vyučujúcich Kusarigama Jutsu. Medzi najznámejšie patria Houten Ryu, Kohga Ha Kurokawa Ryu, poddisciplína Shinto Muso Ryu a najznámejšou školou je Isshin Ryu. Odpoveď na otázku ako sa dostala Kusarigama na Okinawu by bola jen čírou špekuláciou. Avšak asi najznámejším majstrom tejto zbrane bol Ire Matrutaro (nar. 1879). Najprv sa vo veku 19 rokov začal učiť Kama Jutsu od muža menom Asato z Goeku. Narutaro chcel narukovať do armády a nechcel vyzerať ako hlupák. Neskôr rozvíjal umenie Kusarigama. V tej dobe bol každý, kto cvičil Karate a Kama označovaný ako barbar a násilník a mal problémy nájsť si ženu. Keď mal však Ire 25 rokov, predviedol na miestnej slávnosti svoje umení Karate a Kusarigama a obyvatelia dediny pochopili, že bojové umenia nie sú o násilí, ale o tvrdej práci a sebazdokonaľovaní. Ire potom pokračoval v štúdiu a v pokročilom veku naučil umenie Kusarigama svojho vnuka Tomita Nobuyukiho. Kusarigama sa líši od oblasti k oblasti v závislosti na použití. Jej veľkosť sa pohybovala od 30 cm do viac ako jeden meter. Rovnako tak sa pohybovala dĺžka čepele a dĺžka reťaze, alebo povrazu. V už zmieňovanej škole Isshin Ryu sa dokonca využívala čepeľ, ktorá bola rovná a ostrá na obidvoch stranách. Rovnako tak závažie na konci reťaze mohol byť kameň, kus kovu, alebo priamo kovová šípka. V rukách skúseného odborníka sa stáva viac ako nebezpečnou zbraňou. Kvôli jej náročnosti sa v našom klube Kobudo Kai vyučuje táto zbraň až od 1. Danu Kobudo. Pre začiatočníkov sa využíva drevená Kama a na jej koniec sa uväzuje povraz. Je to hlavne kvôli bezpečnosti ako cvičiaceho, tak partnera. Použitie tejto zbrane vyžadovalo už cvik a zručnosť. Reťaz sa musela roztočiť nad hlavou, alebo na boku a pri útoku sa hodila súperovi na nohy, alebo ruky, čím ho znehybnila a umožnila tak prikročenie bez väčšieho rizika. Ostrá Kama potom už len dokončila obranu. Niekedy sa zakončenie na reťazi použilo na útok, alebo úder na citlivú časť, čím sa odvrátila pozornosť od samotného smrteľného protiútoku. Používala sa tiež ako obrana pri dobývaní ako hák, kedy sa vrhnutá Kama zasekla, alebo tiež zahákovala do zábran, ktoré vztýčil protivník proti šípom a za pomoci povrazu na konci sa Kama pritiahla a strhla tak zábranu. Rovnakú taktiku používali aj v stredoveku európsky dobyvatelia a obrancovia. Niekedy sa môžeme stretnúť aj s použitím Kusarigama, kde sa hádže Kama a nie koniec reťaze so závažím. Hodená Kama však môže spôsobiť len ľahké zranenie a majiteľ si potom ostrú Kamu musí zdĺhavo priťahovať, preto nie som osobne naklonený tejto metóde. Výnimkou je použitie Kusarigama v škole Houten Ryu, kde sa ostrá čepeľ hádže priamo do krku, alebo na životne dôležité orgány. Je to však zasa len otázka dlhoročného výcviku a i tak je z môjho pohľadu riziko príliš veľké. Kusarigama patrí medzi kombinované zbrane a každá jej časť má svoje špecifiká a pole pôsobnosti. Kusari (povraz) sa používa na zachytávanie a znehybňovanie protivníka. Preto sú cieľom členky, kolená, zápästie, krk, alebo spánková kosť. Aj tu sa využívali techniky Hojo Jutsu (zväzovanie), ale už pod hrozbou ostrej zbrane. Využívajú sa mäkké bloky, ktoré pri dopade úderu zmäknú, povolia a absorbujú tak silu do seba. Celkovo sa však Kusari používa skôr na dlhé techniky. Veľmi účinné sú aj Kaiten (zaháňacie) techniky, ktoré sa používajú na získanie priestoru, ale aj na získanie sily a rotácie reťaze. Kama (kosák) sa používa na tvrdé techniky, rezanie, sekanie a bodanie, Táto zbraň smeruje na dôležité miesta ako sú krk, rebrá, srdce, kľúčne kosti, ruky a podobne. Je účinná na krátku vzdialenosť, na tvrdé bloky a hody súpera. Krátka čepeľ je schopná v rýchlom slede pretnúť šľachy predlaktia a okamžite útočiť na podkolenné šľachy a súpera tak dokonale ochromiť. Veľmi obľúbené sú seky do kľúčnych kostí, kde Kama preniká k pľúcam, alebo k srdcu, prípadne seky do podpazušia, kde je nechránená oblasť a kde dokáže bolestivo a nečisto zabíjať. S touto zbraňou sa v Japonsku dochovalo mnoho historických Kata. Štýl Isshin Ryu pozná dohromady 30 tréningových foriem rozdelených do troch sérií, Omote, Ura a Okuden. Známe sú kata Ishiki, Tatsumi no Maki, alebo Ukibune (série Omote a Ura), alebo Yariai Jo a Ge (séria Okuden). Známe sú aj Kata školy Tendo Ryu, ktoré sa praktikujú podobne ako Kendo Kata. Asi najrozšírenejšia predstava použitia Kusarigama v tejto dobe je v pravdepodobne Ninjutsu. Aj preto je asi najznámejším majstrom s touto zbraňou Dr. Masaaki Hatsumi, zakladateľ organizácie Bujinkan. V dnešnej dobe je známa vďaka japonským kresleným filmom Anime (seriál Inuyasha – postava Kohaku, seriál Ninja Gaiden 2 – postava Ryu Hayabusa), ale aj vďaka populárnej hre Magic: The Gathering, kde je uvádzaná ako jedna časť výzbroje.

Pripravil: Mgr. Igor Vakoš

Kama

By | KobudoKai | No Comments

Ďalšou zbraňou v cykle predstavovania okinawského Kobudo je Kama. Táto zbraň dokonale podtrhuje roľnícky pôvod niektorých zbraní. Nástroje denného používania sa menili na zbrane ako následok vpádu klanu Satsuma na Okinawu, ale aj vďaka kráľovskému zákazu nosenia zbraní 100 rokov pred japonskou okupáciou Okinawy. Historicky táto zbraň vznikla z kosáka na ryžu, alebo obilia. Časom sa však rozvinula do takej formy, že sa stal rovnocennou zbraňou pre obávané samurajské meče a správnou technikou sa dalo pretnúť aj pevné brnenie. Tento krátky kosák sa v rôznych formách využíval na celom svete nielen ako poľnohospodársky nástroj, ale aj ako jednoduchá zbraň, ktorá je vždy po ruke. Aj dnes sa na dedinách kosí či už dlhými kosami, alebo krátkymi kosákmi a pri prispôsobení taktiky kvalitám a výhodám zbrane sa môžeme účinne brániť. V stredoveku sa pri roľníckych povstaniach kosy a kosičky používali na presekávanie šliach koní za jazdy a jazdci tak stratili výhodu rýchlosti a výšky jazdcov. Častokrát sa čepele kôs pripevňovali na vozy a cválajúce kone sa k vozu nemohli priblížiť. Je samozrejmé, že ako poľnohospodárska zbraň musela byť Kama ľahšia, ako je dnešná zbraň (mám na mysli skutočné zbrane, nie drevené repliky). Ak si predstavíme, že s tým roľník musel pracovať celý deň, tak je jasné, že musela byť odľahčená. Naproti tomu ťažšia Kama dáva väčšiu razanciu pri útokoch, ako aj pri obrane. Na svetových exhibíciách bojových umení je zo zbraní Kama asi najpoužívanejšia (spolu s Nunchaku). Na Okinawe môžeme túto párovú zbraň nájsť v troch základných prevedeniach: Klasický kosák, kosák so šnúrkou na konci rúčky (na uviazanie okolo zápästia) a kama s chráničmi prstov – spravidla to býval boxer (Tekko) pripevnený k rúčke. Ďalšou modifikáciou bola Kusarigama – kosák s reťazou na konci ktorej bolo závažie, prípadne ostrý nôž. Rúčka kamy je dlhá asi 30 cm, čepeľ má 15 cm. Kama ako zbraň bola používaná aj v Japonsku. Majstrami v narábaní s kusarigamou boli adepti ninjujtsu. Je to komplexná zbraň, ktorá využíva obrovskú škálu techník. Cvičenie s kamou nám dáva pocit nebezpečia, pretože je to jedna z troch ostrých zbraní v RyuKyu Kobudo. Dáva nám pocit strachu a rešpektu voči odhalenej čepeli a učí nás, ako pracovať tak, aby sme nezranili samých seba. Sám som bol svedkom toho, ako si cvičenec na seminári ostro čepeľou kamy rozťal šľachy na ruke a musel byť okamžite operovaný. Osobne to považujem za chybu inštruktora, ktorý nesprávne zhodnotil schopnosti cvičencov a dovolil mu cvičiť so skutočnými zbraňami bez patričnej prípravy. V systémoch Kobudo sa používali Kamy troch veľkostí. Veľmi slávna je ilustrácia, kde čaká roľník ukrytý v lese na samuraja a v ruke drží Bo (palica) a za pásom má zastrčenú kamu, ktorej dĺžka je takmer pol metra. V našom systéme Kobudo Kwai VIP sa používa najkratšia forma Kamy. V nej je rúčka dlhá ako predlaktie cvičenca a dĺžka čepele je 20 – 30 cm. Samozrejme, zo začiatku sa u nás cvičí s drevenou kamou. Ako som už napísal, je to komplexná zbraň, ktorá využíva širokú škálu techník. Medzi najpoužívanejšie patrí: sekanie na všetky pásma tela, vrátane končatín, rezanie, bodanie špičkou zbrane, prípadne koncom rúčky, páčenie, držanie, blokovanie drevenou i kovovou časťou zbrane V systéme Kobudo Kwai VIP sa najprv začína s jednoduchými blokmi. Kama sa využíva ako párová zbraň, takže na ďalších stupňoch sa pridáva simultánna práca dvoma zbraňami, kde jedna blokuje a druhá prechádza do protiútoku. Neskôr sa ku kame pridávajú šnúrky, kusari, a kama sa upevňuje o zápästia. To nám otvára novú škálu veľmi nebezpečných rezných a zaháňacích techník. V tomto štádiu však treba mať zbraň dokonale pod kontrolou. Neskôr sa prechádza aj na ostré kamy, ktoré už vyžadujú veľkú dávku odvahy, zručnosti a odhodlania. V rámci zápasu sa prechádza od jednoduchých blokov a úderov k mäkkým technikám, hodom, imobilizáciám a v neposlednom rade aj pákam. Pri tejto zbrani je to veľmi ťažké, hlavne chápanie kovovej časti. V niektorých školách a knihách som videl drevené kamy, kde sa drevená čepeľ používala na páčenie a škrtenie so slovami, že toto je neškodná technika ak súperovi nechcem ublížiť. Problém je, že ak by to bola skutočná ostrá kama, inštruktor by skončil bez prstov a cvičenec bez hlavy, prípadne inej končatiny. Čepeľ slúžila na efektívne zachytávanie zbrane, jej blokovanie a podržanie, presekávanie šliach, hlavne v oblasti podkolenia a zozadu kolenného kĺbu, špička čepele bola schopná nájsť diery v brnení samuraj. Veľmi obľúbené boli seky do kľúčnych kostí, kde kama mohla preniknúť k pľúcam, alebo srdcu, prípadne seky do podpazušia, kde bola nechránená oblasť a kde dokázali bolestivo a nečisto zabíjať. Takisto obľúbená technika bolo zachytenie predlaktia čepeľou a preseknutie šliach. Súper nemohol tým pádom zovrieť prsty, čiže ani držať žiadnu zbraň. Na výrobu čepele sa používala menej kvalitná oceľ. Rúčka je z tvrdého dreva. Niektorí majstri Kobudo a Kobujutsu doporučujú zužovanie rúčky smerom od čepele, kvôli ľahšej zmene úchopu z Honte Mochi (prirodzený úchop) do Gyakute Mochi (obrátený úchop). Na jednom sa však zhodujú všetci. Vždy si treba skontrolovať spoj medzi čepeľou a rúčkou. Ak totiž počas cvičenia tento najviac namáhaný spoj zlyhá a čepeľ sa zlomí, stane sa nebezpečnou a nevypočítateľnou. To iste platí aj pri zbraniach Rochin (krátky oštep) a Seiryuto (mačeta), ktoré sa používajú v spojení s Tinbe (štít) S touto zbraňou exitujú historické, ale i novodobé Kata. V našom systéme sa ide cez žiacke Renshuho Kata až k majstrovským. K najznámejším Kata s kamou patria Kanagawa no Nichogama, Hamahiga no Kama, Matayoshi no Kama, Tozan no Kama a ďalšie. Ako môžeme vidieť, aj tieto Kata dostávali mená po svojich zakladateľoch a tvorcoch. Kanagawa bol napríklad starý otec Fumio Demuru. Majster, ktorý sa postaral o popularizáciu kamy, je Tadashi Yamashita, ktorý použil túto krásnu zbraň vo filme “The Octagon”. Ďalším filmom, kde sa táto zbraň objavila, je Battle Royale. Medzi majstrov v narábaní s touto zbraňou patrí aj Fumio Demura, či Toshiro Obata. Veľmi populárnou zbraňou, ktorá je priamo spojená s Kamou, je Kusarigama. Je to kama, na konci ktorej je upevnená reťaz (Suruchin). Tu bolo obľúbenou technikou pomocou reťaze, alebo povrazu súpera spútať a následne na to mu ublížiť ostrou čepeľou. Druhý spôsob bolo zachytenie zbrane kamou a reťazou súpera zaškrtiť. Tejto zbrani sa však dúfam budeme venovať podrobnejšie neskôr.

Pripravil: Mgr. Igor Vakoš

Eku

By | KobudoKai | No Comments

Túto zbraň môžeme nájsť pod názvom Kai, čo je japonský dialekt, alebo pod menom Eku, čo je okinawský dialekt Hogan. Môžeme sa stretnúť aj s napísaným názvom eeh-kuu. Keďže hovoríme o RyuKyu Kobudo, čiže okinawskom Kobudo, budeme používať názov okinawský názov Eku, alebo Eku-di. Bojové umenie s touto zbraňou vzniklo pôvodne v meste Šanghaj, v Číne. Na Okinawu bolo prinesené spolu s čínskymi vyslancami. Tí na ostrov priniesli okrem kultúry a umenia aj svoje bojové umenie Kung Fu. Keďže Okinawa bola ostrovom roľníkov a rybárov, umenie s veslom sa ľahko ujalo a tešilo sa veľkej obľube. Veslo s úzkym listom používali veslári na tzv. Dračích lodiach. Hodilo sa do úzkych zátok ostrova Okinawa, ako aj celého súostrovia. Dnes ho vytláča západný typ vesiel so širším listom, ale stále ho môžeme vidieť pri rôznych historických slávnostiach po celej Ázií. Istá legenda z ostrova Tsuken vysvetľuje vznik Eku Jutsu inak. V čase kráľovstva Ryukyu žil samuraj menom Chikin Uekata Masanori, ktorý bránil svoj nárok na kráľovský trón. Za to mal byť potrestaný vyhnanstovm na mori. Bol majstrom v umení Bo Jutsu a tak bojovník, ktorý sa ho snažil chytiť a potrestať, nemohol svoj rozsudok vykonať. Preto poprosil rybára menom Asato, aby sa tajne o samuraja staral. Asato sa naučil techniky Bo od Uekatu, ale čoskoro ho prekonal a sám sa stal majstrom Bo Jutsu. Asato neskôr použil techniky Bo s tým, čo mu bolo prirodzené, teda s veslom, na svoju osobnú obranu a tak vzniklo okinawský bojový systém s veslom – Eku. Eku je drevená zbraň dlhá 135 – 160 cm. Jej čepeľ, alebo list je široký od 9 cm viac a zaberá asi tretinu celkovej dlžky zbrane. Má štyri hrany: 2 ostré boky, ktorými sa sekalo (Yoko) a 2 ploché na údery (Monouchi). Čepeľ sa končí zaobleným čelom, alebo hrotom (Saki). Vyrába sa z tvrdého dreva. Jeho špecifikom je zvláštne položené ťažisko, ktoré túto zbraň robí takou náročnou na ovládanie Techniky vesla vychádzali z techník palice a oštepu. Napriek tomu si veslo vyžaduje omnoho väčšiu zručnosť, pretože pohybom zápästia musí cvičenec zasiahnuť súpera správnou časťou čepele vesla. Okrem švihových techník čepeľou, či už naplocho, alebo ostrou hranou, táto zbraň využíva aj bodanie a práca rúčkou. Používanie Eku vyžaduje dokonalé ovládanie Bo. V rukách skúseného majstra sa táto zbraň mení na nástroj, ktorým možno súpera omráčiť i zabiť. Medzi okinawčanmi bola táto zbraň veľmi obľúbená. Bojovníkovi poskytovala výhodu v boji vďaka svojej dĺžke a schopnosti premiesňovať sa. Protivníka tým držala v bezpečnej vzdialenosti. Pritom je zaujímavé, že túto zbraň môžeme nájsť v okinawských i japonských štýloch Kobudo. Úchop Eku je podobný ako pri Bo. Pravá ruka drží Eku v centre, hneď za čepeľou, pravá je na šírku ramien za ňou. Ako pri Bo aj tu platí, že zadná ruka generuje silu a predná zachováva techniku a smerovanie zbrane. Eku však môžeme na verejnosti vidieť iba zriedka, pretože duševne vyzýva mysle mladých adpetov Kobudo. Obľúbená techníka bola vhodiť súperovi piesok do očí a útok. Môžeme to vidieť v niektorých kata, ako napríkla Akahachi no Eku, kde je použitá technika kopnutia piesku do očí a následný obrátený úder rúčkou. Kata Tsuken Sunakake no Eku vhadzuje piesok do očí čepeľou vesla a útočí ostrou hranou listu. Tieto techniky sa nazývajú me-tsubushi (oslepovacie) Legendy hovoria, že zbraň Eku bola účinná dokonca aj proti samurajskému meču – Katane. Kvôli snahe zachovať ostrie čepele drevenného listu Eku sa na blokovanie používa aj rúčka. Blokuje sa presne tým istým spôsobom ako s Bo, len reťazený protiútok je oveľa zdrvujúcejší ako pri palici. Koncom rúčky sa i bodá a nasleduje široký sek čepeľovým listom. Zaujímavosťou pritom je, že aj v Európe sú dochované záznamy o používaní zaostreného a hladkého kusa dreva na stínanie hláv nižšej šľachty, alebo popravovanie vojakov. Tvrdé drevo bolo vyhladené a následne bola jedna strana zaostrená. Podobný princíp je aj pri zbrani Eku, kde sú však zaostrené obidve strany. Vďaka váhe a správnej sile je možné touto zbraňou preseknúť lebku. Dlaň sa vždy snaží tlačiť smerom do úderu, aby švihovej technike dodalo razanciu a prieraznosť. V súčasnej dobe je umenie s touto zbraňou na ústupe. Dôvodom je náročnosť tejto zbrane, ako aj jej váha apožiadavky na cvičena. Najznámejšie štýly, ktoré dodnes uchovávajú kata s touto zbraňou sú RyuKyu Kobudo, Tesshinkan a Matayoshi Ryu Medzi najznámejších majstrov tejto zbrane patrili Yabiku Modem, Matayoshi Shinpo (Matayoshi Ryu), Taira Shinken, Chitose Tsuyoshi (zakladateľ Chito-ryu Karate-do) a Tokuyama Seiken (tvorca kata Goeku no Ekudi). Zo súčasných môžeme menovať Hidetomi Tamayose Senseia, najvyššieho učiteľa štýlu Tesshinkan Kobudo, ako aj Patricka McCarthyho, ktorý svoje umenie s Eku predviedol v slávnom Dai Nihon Butoku Kai. S touto zbraňou sa zachovalo prekvapivé množstvo Kata. Za všetky môžeme spomenúť aspoň Matsumura no Eku, Akahachi no Eku, Tsuken Sunakake no Eku, Sunakake no Eku, Nakazato no Eku a Shorinkan No Eku Dai Ichi. Mnohé vychádzajú práve z Kata s Bo, sú však upravené tak, aby nepotláčali prirodzenosť a špecifiká zbrane Eku. Ako môžeme vidieť z pôvodu a tvaru, Eku má jasne poľnohospodársky pôvod. Rozvoju umenia s touto zbraňou napomohla podoba s rozvinutým systémom Bo Jutsu. Napriek svojmu exotickému tvaru patrí k účinným a vo svojej dobe obávaným zbraniam aj proti obreneným samurajom. V Európe sa môžeme stretnuť s legendami zo stredoveku, kedy sa na popravu nižšej šľachty používala vyhladená a zabrúsená lata. Vďaka zručnosti kata sa touto impovizovanou zbraňou dala sťať hlava bez akýchkoľvek problémov.

Pripravil: Mgr.Igor Vakoš

Tonkuwa (Tonfa)

By | KobudoKai | No Comments

Výnimočné vlastnosti tejto zbrane neostali bez povšimnutia v bezpečtnostných zložkách po celom svete. Pre svoju jednoduchosť a praktickosť je využívaná ako policajný obušok prakticky všade a stala sa neoddeliteľnou súčasťou vybavenia americkej polície, súkromných bezpečtnostných služieb, ale i mestských policajtov u nás. A aj keď sa dnes už vyrába z plastu a technika boja je úplne iná, jej korene môžeme hľadať na Okinawe v jej drevenom predkovi. Pôvod tejto populárnej zbrane je nejasný. Teórie hovoria, že slúžila na Okinawe ako odnímateľná drevená rukoväť mlynského kameňa na drvenie ryže, či obilia. Ďalším pohľadom je, že slúžila ako rukoväť na studni. A za zamyslenie stojí aj vysvetlenie, kde to bol vešiak na stene. Takisto jej meno nájdeme v rôznych formách. Je známa pod menom Tonfa, Tuifa, alebo Tingua, či Tindwa. Ako zbraň bola Tonfa známa v celej juhovýchodnej Ázii, či to už bolo v Indonézii, Filipínach alebo v Thajsku, kde bola známa pod menom Mae Sun Sawk. V starej Číne sa viažu bojové techniky podobné Tonfa Jutsu k inej zbrani dennej potreby – k barle (Shuang-kuai). Už z tohto výpočtu funkcií môžeme ľahko vidieť, že pôvod tejto zbrane je poľnohospodársky. Aj preto je umenie Tonfa Jutsu úzko spojené aj s okinawským umením prázdnych rúk, s Karate. Mnohé formy prázdnych rúk sa dajú cvičiť s Tonfou v ruke a nestratia nič na svojej tvrdosti, ani ladnosti. Tonfa sa spravidla využíva ako párová zbraň, kde jedna ruka blokuje a druhá ruka simultánne vykonáva protiútok. To by malo byť cieľom všetkých párových zbraní. Blok a protiútok by sa mali stať jednou akciou bez prestávky. Najväčšia prednosť je v rýchlej zmene úchopov z Gyakute (zatvorená) do pozície Honte (otvorená, predĺžená) zbrane, čím sa generuje obrovská sila, ako aj moment prekvapenia, kedy zasiahnete súpera zbraňou o ktorej nemal ani poňatia. Umenie Tonfa Jutsu spočíva predovšetkým v spôsobe držania Tonfy. Úchop musí byť voľný, aby dokázala zbraň rotovať a zároveň pevný, aby pri blokoch a sekoch nevypadla z ruky. Sila vychádza z ramien a smerovanie/presnosť zase zo zápästia. Ako materiál na výrobu tejto zbrane sa používa drevo, tvrdá guma, alebo plast, do ktorého je kolmo zapustená rúčka. V tradičnom Kobudo sa využíva tvrdé drevo. V Ázií je to červený dub, alebo exotickejšie drevá ako palisander a podobne. U nás sa vyplatilo používanie dubu, buku, skvelým drevom je agát, alebo hrab. Neodporúča sa zbrane lakovať! Lak sa potom lepí na ruky a je problém pri prechytávaní zbrane a pri švihoch, kde sa zbraň môže šmýkať málo, alebo naopak príliš. Ako najvhodnejšie sa nám osvedčilo obyčajné namorenie ľanovým olejom a riadne vysušenie. Dĺžka je v tomto prípade plne závislá od dĺžky bojovníkovej ruky. Kvôli technikám Hiji Ate (údery lakťom) a vyžaduje, aby telo Tonfy (Monouchi) prečnievalo asi 2 až 3 prsty za lakeť. Rúčka (Tsuka) by mala sedieť do ruky tak, aby zbraň zbytočne nelietala v ruke, ale aby ani pri manipulácií nedrela dlaň a hrany dlane. Vrchol rúčky (Tsukagashira) má rôzne tvary. Najbežnejšia je rovná plocha, ale vidieť môžeme aj verzie, kde bola Tsukagashira zahrotená a využívala sa na prekvapivé udieranie do citlivých častí tela (spodné rebrá, spánkové kosti a podobne). Tonfa je tvarovo asi najviac rozmanitá zbraň. Veľmi populárny je takzvaný tvar Shureido, podľa asi najznámejšej továrne, ktorá začala tento tvar vyrábať vo veľkom. Je vhodný vďaka vyváženosti zbrane, ktorú bojovník ocení pre zmene úchopov, prechytávaní a zaháňacích technikách. Pomerne bežným je aj pomerne hrubý tvar, kde je telo (Monouchi) tvorené nahrubo otesaným hranolom, dostať sú i zbrane vyrobené z hrubej dosky, do ktorej je vsadená rúčka. Tvar je závislý od úrovne cvičenia v škole a od využitia zbrane. Ak sa využíva len na Katai (tvrdý) zápas, nie je potrebné žiadne vyváženie, dôležitá je čo najväčšia ochrana predlaktia proti útokom či už meča, alebo palice. I keď sa v bojových umeniach Tonfa spravidla používa ako párová zbraň (všetky staré kata sú s dvoma Tonfami), mäkké techniky, imobilizácie a transporty útočníka sa dajú efektívne robiť aj len s jednou Tonfou. Je to hlavne pri niektorých mäkkých technikách, kde je vhodné voľnou rukou súpera zachytiť a následne urobiť páku, hod, alebo znehybnenie. Je na škodu, že bezpečnostné služby využívajú túto krásnu zbraň len ako obušok a školenie pozostáva z teoretickej hodiny, na konci ktorej školiteľ povie, že Tonfu treba držať rúčkou od seba a mlátiť hlava-nehlava. Jednotky americkej polície používajú Tonfu oveľa sofistikovanejšie a slúži im na znehybnenie protivníka počas zatýkania i na odvádzanie zatknutého. Podobným spôsobom ako Tonfa sa v bezpečnostných jednotkách dá použiť aj Tanbo, dvojstopová palica. V našom systéme Kobudo Kwai VIP a v klube Kobudo Kai sa práci s Tonfou venujeme systematicky. Na začiatočníckych stupňoch sa začína s jednoduchými pohybmi. Pohyby sú veľmi podobné blokom a úderom v Karate, jedinou výnimkou sú seky na rôzne pásma tela a bloky Tonfou v pozícií Honte (otvorená, alebo predĺžená forma). Pokračujeme simultánnou prácou s obidvoma Tonfami, čo je kvôli oddelenosti mozgových hemisfér zo začiatku veľmi ťažké. Prechádzame na Kaiten (zaháňacie) techniky, ktoré sú v reálnom boji výhodní pri získavaní priestoru okolo seba. Ďalej sa pokračuje údermi z rôznych uhlov, postojov a pozícií. Ďalším krokom sú seky a švihy touto zbraňou. V tejto fáze cvičenec získa istotu v ovládaní zbrane a dokáže chápať variabilitu zbrane. Na majstrovských stupňoch sa prechádza kombináciou úderov a kopov. Výhodou Tonfy je veľmi prirodzené blokovanie a udieranie, ktoré je pre človeka skúseného v bojových umeniach jednoduché. Aj preto sú základné stupne a ich Katai (tvrdý) Kihon a Kumite relatívne jednoduché. Problémy prichádzajú pri technikách hodov, kde už treba pracovať na krátku vzdialenosť a súpera prinútiť zápasiť telo na telo. Škrtiace a imobilizačné techniky sú vďaka dĺžke Tonfy veľmi rýchle a účinné. Takisto je jednoduché použiť Tonfu i pri zápase v seiza, v sede, alebo dokonca pri zápase na zemi, kde je málo priestoru a rozhoduje rýchlosť, šikovnosť a obratnosť. Zvláštnou kapitolou sú formy, Kata. V našom systéme sa začína so žiackymi Kata, sú pod menom Renshuho. Shodan, Nidan, Sandan a Yondan. Na ďalších stupňoch už prichádzajú historické Kata, ktoré nesú meno po svojom tvorcovi. Najznámejšie sú Chatan Yara no Tonfa, známa aj pod menom Yarangua no Tonfa od majstra Yaru z dedinky Chatan, notoricky známe sú si Matsuhiga no Tonfa a Hamahiga no Tonfa od rovnomenných autorov. Tieto formy sú skutočne svetoznáme a cvičia ich majstri a Senseii Kobudo na každej veľkej ukážke bojových umení. Ako som už však napísal už skôr, mnoho Kata z Karate sa dá bez väčších úprav cvičiť s Tonfami v ruke bez straty tvrdosti, alebo prejavu. Dostupné pramene hovoria o siedmych historických Kata s Tonfou. Keď to porovnáme s množstvom zachovaných Kata so Sai (kovový trojzubec), kde tento počet presahuje desať, alebo s Bo (drevená palica dlhá približne 180 cm), kde sa dochovalo niekoľko stoviek Kata, je tento počet takmer zanedbateľný. Treba si však uvedomiť, že Tonfa ma jasný poľnohospodársky pôvod a zápas a cvičenie s Tonfou rozvíjali roľníci a farmári. Až neskôr systém s Tonfou začali ako tak systematizovať majstri Karate a profesionálni bojovníci. Dnes je táto zbraň nedielnou súčasťou Kobudo a nechýba v učebných osnovách väčšiny tradičných, no i moderných škôl Kobudo. Svoje miesto si našla i v modernej sebaobrane a to vďaka svojej skladnosti a praktickosti. Dá sa ňou ubrániť aj v dnešnej dobe, kde už súperi nenosia meče, ale oveľa bežnejšie sú baseballové pálky. Pri základnom výcviku Ude Tanren a Kote Kitai (posilňovanie predlaktia a otužovanie úderových plôch) je však priemerný bojovník schopný ustáť s Tonfou v ruke aj tento úder.

Pripravil: Mgr. Igor Vakoš

Suruchin

By | KobudoKai | No Comments

Suruchin patrí medzi menej známe, ale napriek tomu veľmi tradičné zbrane RyuKyu Kobudo. Jej stopy však môžeme nájsť ako na Okinawe, tak na Japonskej pevniny. Na Okinawe bola práca so Suruchinom ovplyvnená čínskou zbraňou menom Ryusei a bojovým štýlom Muchi Je ťažké určiť jej pôvod. Myslím si, že by sme sa mali vrátiť ešte do doby kamenej, kde sa na zaháňanie levov a tigrov požíval povraz so zaveseným kameňom. Je rovnako ťažké určiť, kde a kedy sa začalo umenie Suruchin Jutsu rozvíjať a systematizovať. Ako Suruchin sa dalo použiť takmer čokoľvek. Najčastejšie to bol povraz zo spletených konských, ženských, alebo iných vlasov, v krajnej núdzi sa ako zbraň dala použiť aj reťaz zo studne. Rovnako tak sa využíval povraz, alebo drôt, ktorým rybári priväzovali malé lode k brehu v prístave Naha, alebo kožený povraz, ktorý slúžil ako spevnenie viazania. Pre väčšiu efektivitu sa na koniec pridávalo závažie (jin, alebo chin, používalo sa ako ťažidlo na pridržanie ryžového papiera pri písaní) v podobe kameňov, alebo železných kúskov. Dĺžka a aj konštrukcia Suruchin je dosť variabilná. Používala sa dĺžka 90 cm, 150 cm 180 cm, alebo 240 cm. Od dĺžky sa potom priamo odvíjalo jej použitie. Podľa dĺžky sa určovalo aj meno. Rozdeľovalo sa na Tan Suruchin (krátka), čo bola zbraň do dĺžky 150 cm a Naga Suruchin (dlhá), čo bola zbraň od 180 cm vyššie. Táto zbraň sa vždy vyučovala až po zvládnutí jednoduchých zbraní Ryukyu Kobudo. Bolo možné ju veľmi ľahko skryť a v prípade ohrozenia sa z obete naraz stal víťaz. Až na konci 19. a začiatkom 20. storočia sa ako Suruchin začala používať reťaz o dĺžke medzi 6 a 9 stopami. Jej dnešná forma sa podobá zbrani využívanej v Ninjutsu, známej pod menom Manriki, alebo Manriki Kusari. Používanie tejto zbrane už vyžaduje istú šikovnosť a zručnosť. Aj preto sa v našom klube Kobudo Kai vyučuje Suruchin až od 1. Danu. Kratšia zbraň sa využíva na švihové techniky a údery. Práca s Tan Suruchin pripomínala prácu s čínskym bičom (Jiujie Bian). Využívajú sa techniky šľahania, točenia a priame údery. Naopak dlhšia sa využíva na zachytenie protivníkovho zápästia na väčšiu vzdialenosť, alebo obtočenie Suruchin okolo zbrane, rúk, nôh, poprípade okolo krku. Ďalej potom nasledovalo zväzovanie súpera (Hojo Jutsu), alebo jeho škrtenie. Pokiaľ sa zachytila súperova noha, nasledovalo trhnutie, ktoré malo za cieľ vyviesť protivníka z rovnováhy a jeho zhodenie na zem. Niekedy sa ako závažie používala krátka šípka, alebo čepeľ, ktorou sa potom do súpera bodalo, alebo rezalo. Techniky Suruchin sa veľmi podobajú na použitie Nunchaku, alebo Sansetsukon (trojdielna palica). Pri práci s touto zbraňou je veľmi dôležité používanie Tai Sabaki (premiestňovanie tela) a Ashi Sabaki (premiestňovanie nôh). Je totiž ťažké blokovať všetky útoky zbraňou, hlavne keď bojujeme proti dlhším, alebo ťažším zbraniam. Je veľmi efektívna aj pri boji so súpermi, ktorí používajú oceľové zbrane, alebo ťažké baseballové pálky. S pomocou Suruchin môžeme súperovi vytlačiť zbraň z ruky, alebo ho zamotať pevným lanom, reťazou, alebo drôtom. Pri tréningu sa obvykle používa povraz z kože, pretože umožňuje vyššiu rýchlosť, ohybnosť a mrštnosť. Najťažšie pri tejto zbrani je kontrola letiacej časti. Pokiaľ si cvičenec uvedomí jej dĺžku a možnosti, je potom schopný udržať protivníka v dostatočnej bojovej vzdialenosti. Boky by mali byť kvôli väčšej stabilite znížené, ťažisko poklesnuté a švih by mal vychádzať z ramien a rúk, ktoré začínajú pohyb nad hlavou. Získanie kontroly nad švihom plne závisí od zručnosti užívateľa Suruchinu a táto kontrola stability pred konečným úderom je kriticky dôležitá. Pri švihových technikách je rovnako účinná na dlhšiu a strednú vzdialenosť, na krátku vzdialenosť sa využíva hlavne na znehybnenie protivníka, alebo škrtenie. Postupnosť metodiky tejto zbrane je od jednoduchých švihov, nasledujú boky, kde sa využíva celá dĺžka povrazu, cez údery koncom zbrane, až ku kombinovaným švihom, kde sa z tejto nenápadnej a zdanlivo jednoduchej zbrane stane smrtiaci vír. To isté platí aj pri metodike zápasu. Od jednoduchých blokov, kde prevláda využívanie Tai Sabaki, alebo Ashi Sabaki, ku kombináciám so švihnutím, alebo úderom až k mäkkým technikám, hodom, zväzovaniu, škrteniu, imobilizácií a transportu súpera. V dnešnom svete môžeme techniky Suruchin a princípy boja s touto zbraňou použiť keď máme v ruke opasok z nohavíc, vodítko na psa, alebo remienok od dámskej kabelky. Ako Suruchin je možné dokonca použiť mikinu, bundu, či iný kus oblečenia, ktoré sa hlavne v lete nosia prehodené okolo ramien, alebo krku. Znova platí, že Kobudo by nás malo učiť, ako využiť veci denného použitia ako zbrane na svoju reálnu sebaobranu. Hoci je táto zbraň pomerne stará, dochovalo sa veľmi málo historických Kata (foriem). Medzi najznámejšie patrí Meazato (Shinken Taira) no Suruchin od majstra Shinkena Tairu, alebo Suruchin no Toseki, ktorá sa cvičí v Matayoshi Ryu Kobudo. Medzi menej známe a moderne Kata patrí Kihan no Suruchin Ichi, Kihan no Suruchin Ni a Minowa no Suruchin. Existujú aj školy, kde sa Kata necvičia vôbec, aj keď je táto zbraň zaradená do programu výuky a vyučuje sa s ňou iba zápas na vysokých technických stupňoch.

Pripravil: Mgr. Igor Vakoš